Rozhovor DORRA

Nick na ephoto: DORRA

Fotografie stojace na silnom umeleckom základe, oblak tajomstva obklopujúci fotografku, skromné a nesmelé vystupovanie. Sčítané a podtrhnuté: hovorím o ďalšom z vás milí čitatelia, ktorý dostáva takýmto spôsobom možnosť upriamiť pozornosť na svoju tvorbu. Musím priznať, že samotný rozhovor sa nerodil ľahko a chvíľami som myslel, že k nemu ani nedôjde. Po prvom oslovení som dostal odmietavú odpoveď. Nevzdával som to, a ďalej som skúšal presvedčiť dotyčného človeka, presnejšie dotyčnú fotografku, aby mi povedala svoje „áno“. Ako to celé dopadlo už asi tušíte.

Jej fotografie nie sú žiadne jednohubky, ktoré preletíte zrakom a už preklikávate ďalej. Pri týchto fotografiách ustrniete v milom úžase a rozum pracujúci na plné obrátky len prehrabuje na mieste márne sa snažiac zachytiť pevnú pôdu. Ste prinútení skočiť do čudného sveta, ktorý aj keď nie je ďaleko od toho reálneho, stále má svoje neobyčajné a jemné éterické zvláštnosti od ktorých sa nemôžete odtrhnúť. Je to ako ranná šálka kávy v dlaniach jesenného rána pri ktorej si želáte, aby sa nikdy neobjavilo dno.

Tento rozhovor bude mierne tajnostkársky na tvoje želanie. Napriek tomu, skús pre čitateľov prezradiť niečo o sebe...

Intenzívnejší záujem o fotografiu som začala mať cca v marci 2010, keď som sa spontánne zaregistrovala na jeden fotoportál s tým, že som mala jednoducho chuť komentovať fotografie; vždy ma to k nim priťahovalo. S hrôzou som však zistila (návody čítam, až keď je neskoro), že pre akýkoľvek pohyb na stránke musím vložiť fotky. Čo som mala, som vložila a ak som chcela vložiť ďalšie, a ja som chcela, musela som preto niečo spraviť. Začať fotiť! 

„Ako kura zrno našlo“ :-)

Tak to je naozaj netradičný vstup na fotografickú scénu. Neprezradila si však ani len meno… Mám ťa oslovovať DORRA? :-)

Áno, to bude fajn. :-) Oslovenie Dora je jedna z príjemných spomienok z detstva.

Tvoju galériu som prechádzal veľmi dlho. Každá fotografia niečo rozprávala a ja som len počúval... Aké slová do nich vkladáš? 

Ja? Skôr by som povedala, že ja len „počúvam“. A príbehy rozprávajú ľudia pred   objektívom.

Mojou úlohou je nájsť prostredie a pripraviť kulisy. Na záver dolaďujem atmosféru často krát intímneho zážitku a snažím sa divákom priblížiť, aký príbeh som si „vypočula“. Možnože nie vždy (aj keď snaha je) sa mi to podarí správne interpretovať.

Samozrejme, v týchto prípadoch, keď tomu dávam voľný, prirodzený priebeh, nemôže ísť o ľudí mne cudzích - neznámych. Musia mi byť niečím blízki.

Toto je jeden spôsob. 

Ďalej mi napadá asi každému známy, prekvapivý a o to vzácnejší  impulz inšpirácie, kedy väčšinou vznikajú hravé veci ako HA, Živá vlna intuície alebo Hrátky jednej slečny.

A nakoniec sa z času na čas venujem „kompozičným cvičeniam“. Dobrý spôsob ako sa odreagovať.

Za kompozíciou fotografií a samotnou výrazovou zložkou cítiť, že nemáš ďaleko k umeniu ani vzdelaním... 

Jo, obidve moje školy boli umeleckého zamerania. Na strednej škole som vyštudovala odbor štukatérstva a na vysokej škole ateliér súčasnej maľby. Hneď po ukončení VŠ som sa zamestnala ako stredoškolský učiteľ odborných predmetov. Najskôr to bola Kremnica a o pár rokov neskôr Banská Štiavnica, kde som doteraz.

Ak si zoberiem ľubovoľnú fotografiu a vidím, že každý jeden detail má svoj význam, napadá ma otázka, ako dlho vznikajú tvoje fotografie? 

Ako kedy. Nie je to vždy rovnaké. Najčerstvejšie mám v pamäti posledné fotenie, ktoré, ak môžem, použijem ako príklad. 

Zrodenie myšlienky:

...nemám tušenie.:) Podvedome sa to nejaký čas zbiera, tvaruje až jedného dňa čosi vypláva na povrch

Samotné fotenie:

...naposledy som nafotila 3 rôzne koncepty za 3 hodiny (t.j. sériu Pokus o ideálnu proporciu, Živá vlna intuície plus jeden nepodarok)

Spracovanie v PC:

...napr. „Živá vlna intuície“ 3 hod. (chvíľu trvalo, kým som bola spokojná); „Pokus o ideálnu proporciu“ asi 48 hod. ( okrem B&W verzie je i farebná)

Zbieranie odvahy k zverejneniu na web:

...deň, dva? :-)

Pre mňa je táto skutočnosť, o dlhom zbieraní odvahy na uverejnenie fotografie dosť zarážajúca. Mám za to, že umelecké typy sú viac sebavedomí extroverti. Asi budeš výnimka...

Nemusí to byť vždy pravda. Ja osobne poznám viac introvertov - umelcov ako extrovertov. A zdá sa, že ja som ním tiež. Nič moc to nie je, ale dá sa s tým žiť :) Okrem toho /s čím chcem nadviazať na prvú časť otázky/ som dosť sebakritická, náročná na seba /aj iných J/ a kým niečo vložím na web musím si tým byť istá po obsahovej i vizuálnej či estetickej stránke. Či naozaj spĺňa moju predstavu po všetkých stránkach. Aby som to zistila potrebujem odstup, čas, kedy získam nie len objektívnejší pohľad na fotografiu ale aj istotu a odvahu, ktorá však nie vždy príde.

Stále prítomné pochybnosti sú moje verné, otravné kamošky.

Fotografia s názvom „odoslané“ patrí medzi prvé umelecké kúsky, ktorými si začala prispievať na naše stránky. Zvedavý som na to, ako vznikala? Bol od začiatku jasný charakter fotografie? 

To je jedna z tých fotografií, ktorá bola odfotená ešte pred rokom 2010, kedy som ešte nemala vlastný fotoaparát a nemyslela som si, že budem fotiť inak ako pracovne. Na fotke je jeden z modelov kolekcie Metro; študentská práca Daniely Šalátovej. Už samotný názov kolekcie napovedá, čo som sa snažila vyjadriť, t.j. neustály pohyb...rýchlosť...rozmazané časti tiel...jemné šmuhy farieb...pocit z metra. Táto fotografia sa teda nevolala vždy „odoslané...“. Tento názov prišiel až neskôr, keď som dostala jednu žiadosť/prosbu, aby som ju vložila na web. Až vtedy dostala meno „odoslané prianie“.

Niekto v komentároch pod touto fotografiou „odoslané“ spomenul meno Rembrandt. Ani sa nečudujem. To, ako si zaobchádzala so svetlom, naozaj pripomína Rembrandtove obrazy a jeho typický štýl podania kontrastu. Pri výslednom dojme pomáhal grafický editor? 

Áno, Adobe Photoshop. Pri porovnaní pôvodnej a upravenej fotky to vyzerá na orez, pridanie kontrastu a retuš škvrny na ľavej polovici.

Páči sa mi, že tvoje fotografie sú čitateľné a „umelecky“ to nepreháňaš.  Existuje niekto, kto ťa ovplyvnil alebo ovplyvňuje pri tvorbe?

„Nepreháňam?“...:) tak tomu som len rada. Nechcela by som niečo zbytočne siliť. 

Myslím, že nie. Nikto konkrétny.

Ale sú ľudia, ktorí sú mi oporou a v niečom i inšpiráciou. V prvom rade priateľ svojou vytrvalosťou vo svojej vlastnej tvorivej činnosti a posledné dva a pol roka jedno vajce na vandrovke (nick), ktorá si ide svojou cestou a nepodlieha súčasným trendom.

Ale ty si mal skôr na mysli tvorbu známych umelcov, však?

Áno, to som mal na mysli...

V tom prípade, najnovšie ma svojou intímnou atmosférou, námetom, netradičným podaním či kompozičným riešením oslovila tvorba Jana Svobodu,  Vilhelma Hammershøia (dánsky maliar) a Penny Klepuszewskej.

Na každej fotografii je zobrazený človek alebo jeho časť. Je náhoda, že sa jedná výlučne o ženu? 

Áno, priznávam, že ženské portréty prevažujú, ale nebránim sa ani mužským. S nimi je to však ťažšie. Ťažšie sa mi zháňajú i oslovujú. Hlavne si veľmi strážia svoje súkromie, subjektívne pocity. Ale keď sa tak nad tým zamyslím, začína ma to lákať:). Každopádne, je to výzva.

Viem, že sa venuješ aj mládeži a odovzdávaš svoje vedomosti ďalej. Majú mladí ľudia záujem o fotografiu a vôbec o umenie ako také?

Je niekoľko študentov, ktorí sa fotografii venujú, no myslím, že ich spočítam na prstoch jednej ruky. No dobre, možno aj druhej. V súčasnosti fotí skoro každý. Rozdiel je len v zanietení a prioritách, či ide o kvalitu alebo kvantitu. S tým súvisí aj vzťah k umeniu ako takému, ktorému sa v našich spoločenských šírkach a dĺžkach nedarí dostať ľudom pod kožu, ako je tomu v iných krajinách. Možno je to problém spoločenský, pedagogický, dobový alebo krízový? Jedno je isté, že na Slovensku mladí ľudia umenie nevnímajú ako svoju budúcnosť (čo je na dlhšiu debatu). Asi preto je dosť náročné dostať ich na túto cestu, namotivovať ich, aby sa venovali tomuto cieľu.

Nuž ale ako som už spomínala vždy sa nájdu výnimky.

Existuje tajný sen spojený s fotografiou? ;-) 

Cha...niekoľko metrov štvorcových s výhľadom na ovocný sad. :-)