Po krátkej pauze sa opäť dostávame k ďalšiemu pokračovaniu rozhovoru cez ND filter. Nakoľko sú v nich chlapi ešte stále v presile, som rád, že sa mi doň podarilo dostať zas dámu. (Nazvať ma dámou, to by sa ľudia ktorí ma poznajú osobne nasmiali. Žena, to áno, ale na dámu som nikdy ani neašpirovala. Som ten typ, čo nedokáže sedieť s nohami pri sebe, málokedy sa mi ich darí udržať obidve na zemi. Dá sa povedať, že väčšiu časť života sa dotýkam zeme maximálne jednou nohou, nepatrične pokrytou jazvami, modrinami a škrabancami.)
A zostávame na Slovensku. Fotografka, ktorá pracuje prevažne v exteriéroch. (V lete pracujem prevažne v exteriéroch a v zime prevažne v interiéroch, takže sa nedá hovoriť o prevahe. Dá sa ale povedať, že veľká časť mojich pre publikum silných fotografií vznikla vonku.)
Jej najlepší priateľ je samospúšť a nahota. Dodávam: vlastná nahota. (Dodávam, nahota a samospúšť sa nechovajú v každej oblasti môjho života ako priatelia. Z pohľadu spoločnosti hrajú skôr proti mne ako so mnou.)
Pri pohľade na jej fotografie však človek skutočne zapochybuje, či telo zakomponované do krajiny nie je naozaj jej priamou súčasťou. Ako by tam patrilo od veku vekov. Je v nej zakomponované elegantne a s citom. Pri mojich prechádzkach prírodou som však nikdy na podobné zátišie nenarazil. No čo, asi chodím do iných nadmorských výšok... Tak zoznámte sa prosím s poéziou miesta a nahoty (Skôr tela, ako nahoty.), skĺbenou do jediného nedeliteľného celku: Viki Kollerová.
1. Môžeš sa naším čitateľom predstaviť? Zamestnanie atď.
Áno. Som fotografka. Fotím svadby, brušká, detičky, charizmatické portréty a ľudské telá tak, aby ľudia, pre ktorých to robím, zostali pri pohľade na svoje odrazy očarení krásou a silou ktorú tušili, ale potrebovali dôkaz, že tam skutočne je. Aby sa dozvedeli viac o svojom šťastí a dokázali uchopiť svoje nešťastie. Vo voľnom čase, čo je ten väčší podiel môjho života sa venujem voľným témam, teda sebe.
2. Čo bolo tvojím spúšťačom pre fotografovanie a kedy sa to stalo?
Prečo sa človek stane tým, čím je, je dôsledkom histórie jeho života, začínajúcej dávno pred narodením. Zdá sa mi, že za každou tvorivou činnosťou je nejaké napätie. Čím viac napätia, tým väčšia je potreba ho uvoľňovať. Zjednodušene by sa to napätie dalo nazvať problémom. Mám problém, a preto fotografujem. Ten problém je tu už dávno a ja fotografujem len siedmy rok, preto by sa za priamy spúšťač dal označiť vzťah, ktorý som si vytvorila s osobou vlastniacou fotoaparát a statív.
3. Pamätáš si typ svojho prvého fotoaparátu?
Malý digitálny kompakt striebornej farby, ktorý mi daroval môj brat keď si kúpil lepší.
4. Si „digitálne“ dieťa, alebo otázke film a digi sa vôbec nevenuješ? Podľa mňa tvoje práce by si určite zaslúžili nejakú ušľachtilejšiu tlač.
Som digitálne dieťa aj keď na film som začala fotiť takmer súčasne ako na digitál, ale s menšou intenzitou a otázke digitál a film sa venujem neúmerne často. Čo sa týka tlače, ušľachtilú tlač dnes možno dosiahnuť obidvoma cestami, akurát pri filme by sa mi zišiel aj nejaký ušľachtilý printer, alebo rovno princ.
5. Pracovať sama so sebou je určite oslobodzujúce. Hlavne čo sa jedná o výsledok. Máš to presne tak, ako si predstavuješ?
Oslobodzujúce je, keď je namiesto na statíve, fotoaparát v rukách človeka, ktorý ostrí a podľa mojich predstáv komponuje scénu, ktorú vymyslím a ja mám voľnosť pohybu. Takto ale vznikajú problémy s autorstvom, takže nakoniec zostávam s mojím trojnohým stabilným priateľom, ktorého za odmenu nosím na krásne a divoké miesta a pri západe slnka pred ním zhadzujem šaty.
Výsledná fotografia našťastie nikdy nevyzerá presne tak, ako si ju predstavujem. Je vždy horšia alebo o kus lepšia, a to je jeden z momentov, ktoré mám na fotení rada. Moment prekvapenia, predčenie očakávaní. Vo všeobecnosti nie je dobré si veci príliš predstavovať. Môže to byť pre fotografa ochromujúce. Krajina sa neustále vizuálne mení prostredníctvom počasia. Treba vedieť vyťažiť z toho, čo sa nám v danom momente ponúka, nie bojovať s predstavami.
To komponovanie a práca na samospúšť musí byť však dosť náročná. Asi sa dosť nabeháš. Poprípade, máš veľa „odpadu“ zo svojich záberov až kým sa dopracuješ k ich finálnej podobe.
Náročné je odhodlať sa. Koľko krát si zbalím foťáky (vždy minimálne dva, kvôli mojej nikdy nekončiacej dileme medzi filmom a digitálom), objektívy, statív, samospúšte a ďalšie veci, ktoré nakoniec pri fotení nepoužijem, ale akonáhle by som ich nemala, obrovsky by sa mi zišli, ale enormne ťažký batoh zostane nakoniec ležať na zemi, lebo nemám chuť nikam ísť. Tiež sa stáva, že prídem na miesto, kde mám naplánované fotenie a zistím, že sa na to jednoducho necítim. Nedokážem sa do fotenia nútiť. Je paradoxné tvrdiť, že spúšťačom tvorivej činnosti je tlak, a zároveň nebyť schopná pod tlakom tvoriť. Je to asi nejaká záhadná kombinácia vnútorných a vonkajších napätí, ktorá dovolí aby fotografia vznikla.
Pri komponovaní autoportrétu som v podstate krajinkárka. Najprv komponujem krajinu, v ktorej si predstavujem seba. Potom bežím do krajiny, počkám na klapnutie uzávierky a ak fotím na digitál, s očakávaním si bežím späť po moment prekvapenia. Ak som spokojná, záber neopakujem. Ak nie som, opakujem pokus až kým nedosiahnem obraz, ktorý ma upokojí, alebo sa nestane niečo, čo celý proces preruší. (zhovorčivý okoloidúci, zosuv pôdy, zemetrasenie)
Prvý záber je ale vždy krajina. Krajina s predstavou mňa. Raz z nich urobím výstavu.
Pokiaľ ide o odpad, je to relatívne. To, čo sa na prvý pohľad javí ako odpad, môže byť nakoniec to najlepšie, čo som odfotila.
6. Ty a nahota. Na tvojich fotografiách nikdy nie je prvoplánová. Aj keď predpokladám, že fotíš na odľahlejších miestach, podarilo sa ti ňou už niekoho zaskočiť?
Zaskočiť, tak to asi doslovne. Raz skoro ráno som v fotila v pasáži tak, že som preskakovala z jedného "úkrytu" do druhého. Kedy vtedy sa na druhom konci mihol človek, náhodný okoloidúci, ktorý uvidel záblesk nahej ženskej postavy letiaci vzduchom. Ťažko povedať, či bol zaskočený. Myslím. že si skôr povedal, že to predošlú noc prehnal s alkoholom alebo drogami.
7. Povedz meno jediného zariadenia, ktoré by mal každý fotograf vlastniť.
Oko ktoré nielen vidí, ale aj cíti.
8. Kto ťa vo fotografii najviac ovplyvnil?
Ovplyvňuje ma takmer všetko okolo mňa. Nedá sa tomu vyhnúť. Fotografie ktoré vidím, knihy ktoré čítam, miesta, na ktoré sa dostanem, moje nálady, počasie... Najviac ma ale ovplyvnili ľudia, ktorí sa ku mne dostali najbližšie. Kúsky z nich, to čo v mojom živote znamenajú, sa premietajú do fotografií. Niekedy intenzívne, inokedy menej. Dajú sa spočítať na prstoch jednej ruky a nemyslím si, že budem niekedy potrebovať tú druhú.
9. Máš obľúbenú nejakú fotomyšlienku?
Fotografia je prostriedok, nie cieľ.
10. Ak by si mala tú možnosť vrátiť sa v čase, zmenila by si niečo vo svojom foto živote?
V mojom živote robím veci, ktoré musím robiť. Nedajú sa kategorizovať na dobré a zlé. Najmä s odstupom času. Sú obdobia, ktorými si človek musí prejsť, aby niečo pochopil a mohol ísť ďalej. Ja napredujem pomaly, robím veľa kľučiek a často sa vraciam.
11. Máš nejaký vysnívaný projekt?
Áno, urobiť veľkolepú výstavu geniálnych, nikdy nevidených fotografií, ktoré by všetkých zúčastnených hlboko zasiahli a vyvolali v nich pocity nesmierneho šťastia, hlbokého porozumenia, lásky, pokoja a zmierenia so sebou a s celým vesmírom. Vystlala by som podlahu mäkkými matracmi, aby sa tí, ktorým by sa pod návalom emócií podlomili kolená neudreli a aby tí zvyšní nemuseli bojovať s ťažobou zemskej príťažlivosti. Ďalej už to nebudem rozvíjať, ale každý, kto by tie fotografie uvidel by z priestoru odchádzal ako nový človek, jeho život by sa stal lepším.
12. Môžeš nám povedať, či si vo fotení prepásla nejaký moment, ktorý ťa veľmi mrzí?
Človek by sa nemal zameriavať na to, čo nezažil alebo nezachytil. Nemôžeš zachytiť každý moment tvojho života, niekedy preto, že máš vnútorné zábrany, inokedy ti to jednoducho nie je súdené a niektoré momenty je lepšie precítiť a nie fotografovať. Najlepšie sú aj tak tie zábery, ktoré neurobíš. Ak by ma to mrzelo, strávila by som celý život vo výčitkách a tie nemám rada.
13. Máš nejakú tajnosť alebo chybu, ktorá sa ti stala pri fotení? Ak áno, vedela by si sa o ňu s nami podeliť?
Rada by som sa podelila o nejakú tú tajnosť, ale v tom momente by prestala existovať. Chyby, to sú možno práve tie najlepšie fotky. Treba im vedieť dať príležitosť, nájsť dobrú scénu a svetlo a dúfať, že spravíte tú správnu chybu, a vznikne fotografia, ktorou prekročíte svoj vlastný tieň.
14. Fotografická kniha, ktorá nesmie chýbať v tvojej knižnici a tiež nejaký fotograf, živý alebo mŕtvy, ktorému by si chcela asistovať pri fotení.
Práve čítam Hold Still memoáre s fotografiami od Sally Mann a nedávno som dostala aj jej knihu Immediate Family. Dozvedieť sa ako fotograf premýšľa a žije môže byť oveľa inšpiratívnejšie ako prezerať si jeho fotografie bez kontextu.
Nechcem nikomu asistovať. Môcť sa k niekomu priblížiť, pozorovať ho, vytvoriť si vzťah, porozumieť jeho prístupu, vnímaniu a cíteniu, to ma láka viac. Mala by tam ale byť obojstranná náklonnosť.
15. Skús pomenovať svoj fotografický štýl troma slovami.
Na to sa necítim byť tou najpovolanejšou osobou. Nechám to radšej na iných.
Viac fotografií od Viki si môžete pozrieť tu:
Pridaj komentár
