Nick na ephoto: Iwn*
Do tohto rozhovoru som išiel s malou dušičkou. A to z toho dôvodu, že v profile Evky sa nachádza veta o tom ako nerada dáva o sebe informácie. Keďže mojou úlohou je pre čitateľov priniesť práve čo najviac informácií, cítil som, že môže nastať problém. Napriek tomu som dúfal v nájdenie zmierlivého kompromisu. Avšak hneď pri prvej reakcií na moju správu sa moje obavy rozplynuli ako dažďové mračná letnej búrky. Z predpokladaného tajnostkára sa vykľula veľmi srdečná, inteligentná a zhovorčivá dáma.
V galérii Evky nájdeme, nie príliš rozšírený druh fotografického žánru - abstrakt. Aspoň na našom portáli by sme takýchto fotografov vedeli zrátať na prstoch jednej ruky nešikovného mäsiara. Abstraktná fotografia v podaní Evky Nemcovej sa vyznačuje veľmi príjemnými kompozíciami, kde využíva bohatej reči výtvarného umenia. Radenie, zoskupovanie obrazových prvkov je vždy citlivé k prirodzenému vnímaniu človeka. Línie, plochy, farby a tvary dokáže expresívne spojiť do jedného celku, pričom v každej jej fotografii sa ukrýva ako cukrík v šuštiacom obale, silný emotívny účinok. Jednoznačným pôvodcom tohto stavu, ktorý vo vás vyvolávajú jej fotografie je osobitý výber prevládajúcich farebných tónov. Použitá tonalita vyplývajúca z vnútra autorkinej duše je určujúca pre výslednú náladovosť a atmosféru, ako ju pociťuje divák. O tom, že je veľmi príjemná ako rozhovor so samotnou autorkou sa presvedčte v nasledujúcich riadkoch.
Evka, viem, že nerada o sebe rozprávaš. Prezradíš aspoň svoje pôsobisko, kde momentálne žiješ?
Je pravda, že o sebe nerada podávam informácie vo forme dotazníka či životopisu, ale keď už ste ma takto poctili, niečo prezradiť musím. :) Žijem v Bratislave. Pracujem v odvetví, ktoré má od fotografie poriadne ďaleko – zahraničný obchod / energetika, elektrotechnika... Preto aj vravievam, že moje fotografie sú z inej dimenzie môjho sveta. :) Vo fotení sa orientujem predovšetkým na makro-abstrakty. Prečo?
V niektorých veciach som detailista. Nezriedka som veľký pedant, ochotný obetovať hodiny vylepšovaniu detailov, ktoré si všimnú iba najvšímavejší zo všímavejších. A tak tým možno niekedy zbytočne strácam čas... :) Asi vplyvom týchto aspektov sa prirodzene nasmerovala k tomu, čo fotím. Obdivujem netradičný dizajn, originálne nápady. Také, pri ktorých si môžem povedať: "Tak toto by ma nikdy nenapadlo!" Oceňujem však, keď sa originalita spojí s funkčnosťou. Rada vymýšľam, tvorím, či pretváram už hotové veci, aby som ich aspoň trochu prispôsobila na svoj štýl. Riadim sa vlastným mottom: "Občas mám obe ruky ľavé, ale... prečo sa s nimi o niečo nepokúsiť?" Som nočný typ, moje nápady a práce vznikajú prevažne okolo polnoci. Noc má svoju moc... :)
Človek, keď pozrie na tvoju galériu, má pocit, že tvorca musí byť určite študovaným umelcom. Nie je to klamné zdanie?
Veru, zdanie klame a ja som toho po mnohých stránkach živým príkladom :) Asi jediný predmet, čo som kedy absolvovala a niesol náznaky umenia, bolo odevné výtvarníctvo.
Keď som sa ako 13-14-ročná musela „rozhodovať o budúcnosti“, uprednostnila som pred gymnáziom dve alternatívy záujmu – fotografiu a odevníctvo, nakoľko som si veľa kreslila a navrhovala odevy – túžila som vtedy stať sa módnou návrhárkou. :) Môj výber však urýchlila skutočnosť, že Stredná umelecko-priemyselná škola, odbor fotografia mala v tom roku pre okres, v ktorom som žila, nastavenú kvótu na prijatie len 1 osobu a to chlapca, čo vylúčilo možnosť podať si tam prihlášku. Neviem, prečo toľká diskriminácia...
Napokon ma však viac ako odborné predmety bavila matematika a analytické myslenie a postupne som sa dostávala k záujmovým oblastiam, ku ktorým majú bližšie asi muži ako ženy. U mňa zrejme prebieha neustály boj o dominanciu medzi ľavou a pravou hemisférou mozgu... :)
Ale vráťme sa k fotografii...
Pamätáš si ešte, ako si prvý krát zobrala fotoaparát do rúk a spravila svoju prvú fotografiu?
Nie, na ten prvý cvak sa nepamätám... :)
Ešte na ZŠ som mala fotoaparát CMEHA SMENA 8M (made in USSR). V ôsmej triede som navštevovala fotografický krúžok. Vývojku, ustaľovač, zväčšovák, tmavú komoru – toto všetko som si v tom čase vyskúšala. Kto by si však myslel, že fotím roky a moje fotografické videnie a skúsenosti sa rokmi rozvíjali, mýlil by sa. Po tom, čo sa mi „baľšaja technika“ pokazila (a bolo to dosť skoro), fotoaparát som zo zvedavosti sama rozobrala a viac ho nezložila (podotýkam, bola som ešte dieťa :) ). A fotografovanie som asi na 20 rokov vypustila z hlavy. Až éra digitálnej fotografie si ma opäť získala. Vlastne ani neviem, ako sa vo mne po toľkých rokoch znovu prebudil záujem... Chcela som sa sama naučiť tvoriť webstránky a vytvoriť si vlastnú stránku, tá však potrebovala aj nejaký obsah, tak som začala fotiť... Alebo to bolo naopak? Učila som sa CSS len preto, aby som si mohla vytvoriť vlastný web a zavesiť naň fotky? :)
Tak to klobúk dole. Si veľmi šikovná. Čo ťa tak fascinuje na výtvarnej fotografii?
Asi to, že to nie je len dokumentárne podanie reality, ktorú je ľudské oko schopné bežne zachytiť, ale subjektívna hra autora s obrazom, jeho formovanie vlastnou predstavivosťou a následne vytváranie priestoru pre predstavivosť a fantáziu diváka. Páči sa mi, keď môžem použiť fotoaparát na navodenie nejakej ilúzie. Keďže fotím s makroobjektívom, fascinuje ma objavovanie neprebádaného neživého makrosveta. Je to pocit, ako keď sa pozrieš cez mikroskop a si prekvapený, čo tam zrazu vidíš. Nechávam sa zlákať aj možnosťou využitia hry farieb pri pôsobení na náladu človeka. Na farby myslím ale už pri výbere objektu a potom pri nasvietení scény.
Kde hľadáš námety pre svoju tvorbu?
Rôzne. Doma – v kuchyni, v chladničke, pri jedení, na nákupoch, v obchodoch s takzvanými kreatívnymi potrebami…
Fotím predovšetkým farebné abstrakty z detailov drobných predmetov. Pri fotení miniscén pátram po optimizme, farbách a netradičných pohľadoch, ktoré človeku bežne unikajú. Mojimi "modelkami" sú najčastejšie rôzne guličky, pierka a predmety bežnej dennej potreby. V galérii u mňa nájdete aj špongiu a drôtenku na umývanie riadu, zubnú kefku, dekoračné guličky do váz, potraviny či drobnosti z textilnej galantérie. Nadchla ma možnosť ukázať svetu u týchto bežných vecí aj ich druhú "tvár" a estetickejšiu podobu. Tvrdím, že estetický, tajomný abstrakt sa dá nafotiť aj s WC-kefou. :)
Pomocou fotoaparátu sa snažím objavovať nové dimenzie a skupenstvá v makrosvete bežných vecí, podnikám hĺbkovú sondáž v na prvý pohľad nezaujímavých predmetoch, hľadám abstraktné obrazy v neabstraktne... s využitím hry svetla a farieb...
Ale aby som nezabudla... Ako každý „správny makrista“ som si aj ja vyskúšala zopár fotení kvetov. :)
Dodám, že sú to vydarené skúšky fotenia kvetov :) A čo technika? Akú používaš pri fotení?
Takmer všetky moje fotografie boli zhotovené kombináciou fotoaparát Olympus E-510 a objektív Olympus Zuiko 35mm f3.5 Macro. Samozrejmosťou pri makre je aj statív. Čo sa týka fotoaparátu, uvedomujúc si technické nedostatky a predovšetkým boj so šumom, viackrát som mala nutkanie vymeniť ho. Povedala som si však, že si lepší nezaslúžim, pokiaľ si sama neviem zadefinovať, čo presne chcem a kým ho teda skutočne nechcem. :)
Ale už začínam tušiť a chcieť, takže to aj zrealizujem... :)
Pri makro záberoch nie je nikdy dosť svetla. Používaš aj umelé svetlo, alebo čisto len prirodzené?
Keďže fotím prevažne v noci, som na umelé osvetlenie doslova odkázaná. Väčšina scén na mojich fotkách bola nasvietená iba jednou pracovnou lampou s dlhou výbojkou. Táto lampa však moje neustále natáčanie nevydržala a rozpadla sa. Teraz mám 3 malé LED-lampy z istého nábytkárskeho obchodu, ale stále nie som celkom spokojná. A ešte používam fotostôl. Aj keď prevaha fotiek vznikla na obyčajnom bielom pracovnom stole.
Každá tvoja fotografia má aj svoj názov. Nebolo by lepšie nechať fotku bez názvu, aby si divák utvoril svoj vlastný príbeh?
Ani nie, veď si ho nemusí prečítať :) Názov slúži väčšinou ako pomôcka pre tých, čo chcú pochopiť zámer autora. Ja osobne ho pri cudzích fotkách väčšinou neregistrujem. Až keď ma fotka zaujme a som zvedavá, či sa môj dojem zhoduje s autorovým zámerom, tak si ho pozriem. Niekedy sú názvy trochu zavádzajúce a slúžia na navodenie nejakej ilúzie. Napríklad pri fotke „Sen sústružníka“ som v skutočnosti fotila nerezovú drôtenku na umývanie riadu. Alebo vo fotke „Chuť na babkin malinový koláč“ išlo len o hydrogelovú dekoratívnu guličku v procese pučania po namočení vo vode.
Úžasné čo všetko dokážeš zužitkovať pri svojej tvorbe. Nemám však predstavu, ako dlho môže Tvoja fotografia vznikať, ak počítame do nej aj prípravu...
Prípravou na fotenie je asi len samotné zháňanie a nákup predmetu.
Keď idem fotiť, nikdy neviem, ako bude finálna fotografia vyzerať. Mám len objekt, o ktorom som presvedčená, že je niečím zaujímavý a ja sa to snažím zachytiť. Sama sa nechávam prekvapiť, čo sa mi zo scény nakoniec podarí vytvoriť. Keďže fotím s makroobjektívom, je to hra s milimetrami. Každým posunom objektívu o milimeter je záber iný. Nakoľko fotím s malou hĺbkou ostrosti, musím vidieť scénu v tenučkých vrstvách zaradených za sebou. Takéto fotenie je dosť namáhavé na zrak, najmä keď sa používa objektív s krátkym ohniskom a lampy svietia do očí. Hlavne keď fotíš pierka, vtedy nesmieš takmer ani dýchať :), lebo jeden prudší výdych a obraz je nenávratne preč. Pri fotení makra sa vzhľadom na malú plochu ťažko komponuje a na prípadných poznámkach ku kompozícii sa preto často iba v duchu pousmejem, pretože kritik nemá ani tušenie, za akých podmienok fotka vznikla. Keď objekt posuniem o kúsok, zrazu sa mi pretvorí všetko – okolie aj pozadie a zámer je fuč :) Budem musieť začať používať pinzetu a sekundové lepidlo...
Často je moje fotenie aj o trpezlivosti. Lebo nech pozerám, ako pozerám, nič zaujímavé nevidím a keď nevydržím hľadať správny uhol, ani nič nenájdem a nič nenafotím... :)
Niekedy fotím aj 2-3 hodiny a keď si neskôr prezerám fotky v počítači, zrazu nič... Nič, čo by som chcela ukázať. Postupom času sa to stáva čoraz častejšie, začínam byť k sebe kritickejšia.
Prevaha veselých pastelových farieb vyvoláva optimistické pocity. Si aj ty podobný optimista?
Hovorí sa, že optimista je len zle informovaný pesimista... Som realista :)
Musím si však dávať pozor na to, aby som sa usmievala čo najviac, pretože keď som vážna, vyzerám vraj nahnevane.
Raz darmo, úsmev ľuďom pristane... :)
Evka úplne s tebou súhlasím. Ďakujem za rozhovor. Želám veľa úsmevov do ďalšej tvorby a aj mimo nej.
Pridaj komentár
