Na dnes sme si pre vás pripravili rozhovor s ďalšou mladou a talentovanou kanadskou fotografkou. Jej meno je Renee a jej fotografie sú nádherné, no zároveň občas aj strašidelné. Takže čo sa jej preháňa hlavou.
Ahoj Renee. Vďaka, že si prijala ponuku na rozhovor. Začneme klasicky, môžeš nám povedať kto si, odkiaľ pochádzaš, kde momentálne žiješ a tvoríš, prípadne aj čo si študovala?
Ahoj, ja ďakujem za ponuku! :-) Moje meno je Renee Robyn, momentálne žijem v Edmontone v Kanade, ale ako ti píšem odpovede na tvoje otázky, tak sa nachádzam v Death Valley v americkej Nevade. Ako fotografka sa snažím cestovať čo najviac a tak občas skončím na dosť zaujímavých miestach.
Moja kariéra v modelingu sa začala keď som mala 13 rokov a podpísala zmluvu s agentúrou. Je to už 15 rokov a ako modelka som viac menej na dôchodku.
Ako veľa fotografov ktorých poznám som neštudovala nič spojené s fotografiou. Po strednej škole som sa začala učiť ako zámočník a šla som na výmenný pobyt do Alberty. Po piatich rokoch som však narazila na akýsi blok, doslova som vyhorela a tak som si zo dňa na deň zbalila veci a odišla do Ottawy venovať sa niečomu inému – ohňovej show.
Čo tvoja evolúcia ako fotografka? Vedela si od prvého momentu, čo chceš fotiť? Alebo si sa na začiatku hľadala podobne ako dosť veľa fotografov. Keď sa pozriem na tvoje portfolio, vidím, že fotíš hlavne ľudí – v rôznych polohách, na rôznych miestach, s rôznym osvetlením... takže, prečo práve ľudia?
Hlavným katalyzátorom, ktorý ma nakopol na túto cestu, bol modeling. Mala som plno nápadov, ktoré sa mi len tak preháňali hlavou a nech som sa snažila akokoľvek, nedarilo sa mi vysvetliť ich ostatným umelcom/fotografom. A tak som sa jedného dňa rozhodla, že to proste skúsim sama.
Začala som s kompaktným fotoaparátom Canon môjho vtedajšieho priateľa. Vedela som, že dobrá fotografia začína dobrou kompozíciou, takže som sa dosť venovala makrofotografii. Keď som začala mať pocit, že kompozícia na mojich fotkách začína byť oku príjemná, začala som fotiť väčšie objekty – portréty, neskôr polocelky až som sa dostala k fotografovaniu celých postáv. Zistila som, že musím na to ísť postupne, pretože ak niečo preskočím, fotografie budú nedostatočné. Rozhodla som sa preto zbytočne sa nenáhliť a rásť prirodzene. A áno, stálo ma to veľmi veľa vycvakaných fotografií. Časom som prešla na Nikon D80, ktorý bol mojou pýchou a mojou radosťou zhruba dva roky, kým závierka nakoniec nevypustila dušu.
Prečo fotím ľudí? Inšpiráciu čerpám z komixov, klasického umenia, rozprávok a podobne. Keď som mala viac času, bola som náruživý čitateľ a vždy som si popri čítaní kreslila postavy z kníh. Teraz mám vďaka fotografii ďalší prostriedok na vyjadrenie akejsi lásky k ľudskému telu. Milujem ten až “príliš perfektný” výzor komixov – ako je všetko prehnené do extrému a veľmi surreálne. Snažím sa niečo podobné dať aj do mojej fotografie a myslím, že pri fotografovaní ľudí sú možnosti vlastne nekonečné.
Čo ty a fotografické vzdelanie? Navštevovala si aspoň nejaké workshopy, alebo si sa všetko učila sama? A čo si o tom myslíš? Nejaké plusy a mínusy fotografických škôl a samovzdelávania?
Nemám v tomto ohľade naozaj žiadne vzdelanie, hoci som nad tým premýšľala. Tým, že som roky pracovala ako modelka ma niečo ohľadom fotografie naučilo, ale to ako svietim a retušujem je úplne iný štýl ako to keď som stála pred foťákom.
Tým, že som sa nikdy nebála pýtať sa mojich kamarátov fotografov som sa naučila dosť veľa. Rovnako som robila spústu tutorialov na tvorbu písma a špeciálnych efektov a nejako sa naučila ako to použiť aj na fotografovanie a retušovanie ľudí.
Fotografické školy majú podľa môjho názoru čo ponúknuť ľuďom, ktorí na to majú správnu osobnosť. Je veľa vecí, ktoré by som sa naučila lepšie a rýchlejšie v školskom prostredí. Napriek tomu si myslím, že ak niekto chce byť dobrým fotografom, tak si proste nájde cestu. Odhodlanie stať sa umelcom je niečo, čo sa nedá len tak ovplyvniť a toto odhodlanie iba silnie s každou novo naučenou vecou.
Označila by si sa za profesionálneho fotografa? Alebo skôr fotonadšenca? Fotíš pre peniaze alebo potešenie?
Povedala by som, že som oboje. Z niečoho musím platiť účty, som fotograf, je to moja práca, zároveň som ale aj veľký nadšenec a baví ma to. Svoju prácu milujem a prináša mi radosť do života.
S fotografiou na plný úväzok som začala vlastne náhodou a celkom náhle. Jedného dňa som šla na motorke do práce – vtedy som fotila asi rok – a bohužiaľ som sa stalaúčastníčkou autonehody. Spadla som z motorky a keď som dopadla na zem, auto mi prešlo cez nohu. To malo za následok mnoho zlomených kostí, nemohla som chodiť a prišla som o prácu.
Po operácii a implantácii poriadneho množstva železa do nohy som si uvedomila, že vlastne ešte stále musím z niečoho žiť, platiť nájom a podobne a tak som začala fotiť za peniaze – zo začiatku za malé sumy. Prvý polrok mojej kariéry som nemohla vôbec chodiť, päťkrát mi museli nanovo zlomiť nohu a každodenne som musela chodiť do nemocnice na rehabilitáciu a dúfala, že sa čoskoro zbavím barlí.
Po asi dvoch rokoch (a už môžem znova chodiť!) zisťujem, že už fotím iba pre peniaze a že radosť z fotografovania akosi odchádza. Budem si asi musieť nájsť druhú prácu, ktorá ma bude živiť, aby som sa opäť mohla z fotenia tešiť a fotiť len pre radosť. Myslím, že je to výborný spôsob ako sa celkovo resetovať v prípade, že sa budem cítiť “vyhorená.”
V tvojom portfoliu vidím fotografie z exteriéru, rovnako ako aj z rôznych interiérov. Čo máš radšej? A čo svetlo? Máš radšej prirodzené svetlo alebo radšej všetko kontroluješ umelým osvetlením?
Fotím hlavne v ateliéri a aj to najviac preferujem. Zistila som, že keď fotím niekde inde, cítim sa zväzovaná tou lokalitou. Keď fotím v ateliéri, môžem vždy nafotiť to čo potrebujem, potom si sadnúť, pustiť nejakú dobrú hudbu a zvyšok fotografie dokresliť v postprocese podľa mojich predstáv. Môj retuš je často dosť výrazný a tak som rada, že mám možnosť to urobiť poriadne, podľa mňa je to rovnaký proces ako maľovanie alebo kreslenie.
Mám rada trvalé svetlo, ale mám s ním málo skúseností. Rovnaké je to aj s prirodzeným svetlom. Dúfam, že v tomto sa ešte zlepším a to aj z dôvodu, že retušovanie je pri týchto typoch svetla akési iné. Nemusím byť pri tom tak presná ako pri retušovaní záberov vytvorených so zábleskovými svetlami – ale aj to môže byť iba pocit prameniaci z mojich malých skúseností s týmto typom svetla.
Povedz nám niečo o tvojej fotovýbave, ktorú používaš. Myslíš, že fotograf potrebuje vždy tú najlepšiu výbavu?
Myslím, že nie je podstatné mať tú najlepšiu výbavu. Samozrejme sú veci, ktoré môžu byť obmedzujúce pri nižších modeloch, ale už som videla veľmi veľa vynikajúcich fotografií vytvorených každou úrovňou fotoaparátu alebo fotografa. Myslím, že fotograf je v skutočnosti obmedzovaný iba svojou predstavivosťou a vynachádzavosťou.
Čo sa týka môjho vybavenia, niečo mám, ale bolo to kupované postupne a skôr to bola potreba ako chamtivosť. Na podvodné fotenie mám Canon G11 a Nikon D80 s Tamronom 18-200mm a 50mm pevným sklom.
Na ostatné fotenie mám plnoformátové Canony 5D mark I a mark II. Ešte donedávna som používala jediný objektív a to 50mm pevný. Teraz som ale zbierku rozšírila o 16-35mm a 100mm makro objektív. Myslím, že ďalšie objektívy už kupovať ale nebudem.
A svetlá? Používam jednoduché svetlá značky Alien Bee – dve s výkonom 800W/s a jedno s výkonom 1600W/s.
Ako prichádzaš k svojim modelom? Aktívne ich vyhľadávaš, alebo dostávaš niekoľko e-mailov denne v znení “Hej Renee, fotíš super, necvakneme spolu niečo? ...”
Haha, priznám sa, že takýchto mailov dostávam niekoľko každý deň, čo mi samozrejme lichotí. Je krásne vedieť, že sa ľuďom moja práca páči a že sú so mnou ochotní spolupracovať aj keď sme sa ešte nikdy nestretli.
Pokiaľ mám nejaký špecifický nápad, využijem na hľadanie sociálne siete. Dám status na moju facebook fanstránku a čakám, kto sa ozve. Je to asi najjednoduchšia cesta ako nájsť to čo hľadám a zoznámiť sa s novými ľuďmi.
Mám ale samozrejme aj akýsi “wish-list” modelov a modeliek. Ak idem niekam fotografovať a v danom meste je model alebo modelka, ktorí majú look alebo štýl, ktorý ma inšpiruje, proste napíšem e-mail a uvidím čo sa dá robiť.
Mala si niekedy problémy s ľuďmi ktorých si fotila? Napríklad nejaké maniere alebo podobne - bol niekto príliš namyslený?
Toto je problém ľudstva ako takého. Myslím, že keby sme sa pozreli na ktorékoľvek odvetvie alebo pracovisko, tak sa tam niekto taký nájde. Áno, stáva sa to, ale vo väčšine prípadov sú ľudia s ktorými spolupracujem fantastickí a ja som rada, že môžem byť v ich prítomnosti.
Čo inšpirácia k tvojej práci? Odkiaľ ju čerpáš? Na začiatku fotenia vždy vieš ako bude fotografia vyzerať na konci, alebo to občas necháš aj na tzv. “post-procesovú nehodu” ?
Začiatok väčšiny fotení znamená akési dostávanie sa do hlavy môjho klienta. Potrebujem zistiť, čo považujú za umenie, čo od fotografií očakávajú, aké výsledky požadujú. To znamená, že sa musíme stretnúť, spoznať sa a dané veci zistiť.
Často mám pri fotení spravený detailný plán (či už na papieri alebo aspoň v hlave), že ako bude fotenie prebiehať a akým smerom sa bude uberať. Občas sa ale na druhú stranu stáva, že fotenie vyzerá asi takto - “Hej, poďme vyskúšať toto a uvidíme čo sa stane...” Byť kreatívny znamená cítiť - cítiť fotografie a vycítiť to, čo bude najlepšie pre všetkých. Takže odpoveď na tvoju otázku je, že oboje.
Tvoje fotografie sú občas - prepáč, že to tak poviem - strašidelné. Prečo?
Vôbec sa nehnevám a je to výborná otázka. Opäť hovorím, je to o tom byť umelec. Keď vytváram “strašidelné” diela, znamená to, že čerpám zo svojeho vnútra, čo ma práve trápi. Je to jednoducho ďalší typ vyjadrovania emócií, konceptu alebo nápadu. Hoci tento štýl nepoužívam často, myslím, že je to osviežujúce a inšpirujúce dokázať čerpať zvnútra a myslieť aj na niečo iné ako na veci založené na akejsi glamour kráse.
Fantasy, steampunk, krv, krásne ženy... ide to vôbec dokopy?
Toto nie je otázka na mňa, ale na ľudí, ktorí sa na tie fotografie pozerajú. Ja osobne mám pocit, že áno, inak by som to nefotila a nezverejňovala. Je to ale iba môj názor a nie každý s ním musí súhlasiť. Krv je však niečo, čo si objednávajú klienti a vo väčšine prípadov ich posielam za inými autormi, ktorí sú na tieto požiadavky lepšie pripravení.
Vidím, že si šikovná retušérka - považuješ sa skôr za fotografku alebo retušérku? Nemyslíš, že výrazný retuš môže občas fotografiu zničiť?
Toto je vec, s ktorou stále trochu bojujem. Fotím, ale zároveň rada retušujem, takže si myslím, že ideálna je kombinácia oboch. Osobne by som nedokázala retušovať prácu iného fotografa. Potrebujem svoju fotografiu, aby som vedela ako ju vyretušovať do správnej podoby.
Nepovedala by som ale, že prílišný retuš ničí fotografie - nesprávny retuš áno. Existujú úžasní fantasy retušéri, ktorí vytvoria kompletnú prácu vo Photoshope a vyzerá to doslova dychberúco a existujú aj retušéri, ktorí na druhú stranu zasiahnú do fotografie minimálne a fotografiám to skôr uškodí ako pomôže. Je to o tom, nájsť správnu rovnováhu, ktorá na danú fotografiu pasuje.
Priznaj sa - ako sa niekto za takú krátku dobu stane tak dobrý v tom, čo robíš? Myslím fotografovanie ako aj retušovanie. Alebo je to iba o talente, čase a trpezlivosti?
Treba myslieť kreatívne, nekonvenčne a makať. Osobne fotím a retušujem aspoň 8 hodín takmer každý deň. Vždy sa pýtajte ľudí, ktorí vedia viac ako vy a neprestávajte kým nebudete vedieť všetko čo vás môžu naučiť. Túto radu som dostala ja a odvtedy sa tým riadim, pretože myslím, že je to to najlepšie.
Ťažká práca človeka uskromní a ohromne obohatí. Vo fotografii sa vám skôr či neskôr vráti to, čo najprv obetujete, len to vyžaduje veľa času a obetavosti. Neúspech sa môže dostaviť iba vtedy, ak to vzdáte príliš skoro.
Čo si myslíš o trende posledných rokov - lacné zrkadlovky, veľké množstvo mladých fotografov, “meno priezvisko photography” fanstránky na facebooku - je to podľa teba pre fotografiu prínosom alebo to naopak zabíja umenie?
Túto otázku dostávam pomerne často. Myslím, že dostupnosť kvalitného vybavenia a programov pre širokú verejnosť posunula fotografiu na úroveň, ktorá predtým nebola možná a že to iba posúva hranice kreativity.
Keď je globálna spoločnosť v bode, kedy sú základné potreby ľudí ako jedlo a ubytovanie viac menej splnené na určitej úrovni a my ešte stále máme energiu tvoriť umenie, je to skvelým znakom pre kultúru. Schopnosť byť tvorivý sa ale nevzťahuje iba na zrkadlovky. Myslím, že možnosť maľovať, vyrábať keramiku, písať knihy a časopisy, sochárčiť, hrať sa s vlasmi, make-upom, navrhovať oblečenie - to všetko je kreativita.
Som hrdá na to, že žijem v dnešnej dobe a som rada, že môžem vidieť všetko krásne, čo je človek schopný vytvoriť. Je veľa dôvodov prečo sa kvôli ľudskej povahe cítiť buď deprimovane alebo naopak užasnuto - ale to, na čo sa sústredíme je na každom človeku.
A posledná otázka - kde sa vidíš o päť rokov?
Popravde netuším. Myslím, že vždy budem robiť niečo kreatívne, ale život sa môže zmeniť v priebehu pár sekúnd, ako som to bohužiaľ zažila na vlastnej koži. Dúfam, že teda budem stále kreatívna a že sa budem pohybovať v kruhu umelecky nadaných ľudí, ktorí ma inšpirujú k tomu aby som sa stále zlepšovala a chcela viac a aby som bola vďačná za každý jeden deň.
Za posledných 15 rokov v tomto odvetví som bola svedkom neskutočného rozmachu hlavne v posledných piatich rokoch a tak sa neviem dočkať, ako bude vyzerať tých nasledujúcich päť - či už s alebo bez môjho pričinenia.
Renee, veľmi pekne Ti ďakujem za tvoj čas a ochotu a teším sa na ďalšie tvoje fotografie a projekty.
Aj ja ďakujem, že si si na mňa našiel čas, veľmi to oceňujem :-) “Much love and respect, Renee”
Pridaj komentár
