Za posledné dva mesiace som absolvoval dve cesty po severnom Iraku. Táto oblasť, ktorá sa nazýva Kurdistan, je v súčasnosti jedinou funkčnou časťou Iraku. Všade inde vládne anarchia alebo zúri vojna. Cieľom mojich „výletov“ bolo oboznámiť sa so situáciou utečencov v Iraku. Takisto som sa pokúsil zdokumentovať život v utečeneckých táboroch v Ankawe a v okolí Dohuku.
Z pohľadu fotografa je súčasný Kurdistan veľmi príťažlivým miestom. Najmä reportážni a dokumentárni fotografi si prídu na svoje. Takmer všade je niečo zaujímavé, čo stojí za pozornosť. Ja som sa zameral na dve oblasti – centrum Mar Ellia pre kresťanských utečencov z mesta Qaraqosh a situáciu Jezídov v okolí Dohuku v severnej časti Kurdistanu.
Dokumentárna fotka sa nedá robiť z rýchlika. Niekoľko hodinová návšteva je vhodná akurát na základné zoznámenie sa s podmienkami a prvé „okukanie sa“ s ľuďmi. Mal som tú výhodu, že počas mojej prvej návštevy som sprevádzal ľudí z jednej nemeckej neziskovky. Tí navštívili takmer desiatku táborov, ktoré zo svojho rozpočtu podporujú. To mi dalo možnosť urobiť si obraz o situácii a vybrať si konkrétne miesto, ktoré sa budem snažiť podrobnejšie zdokumentovať. Rozhodnutie padlo pre centrum Mar Ellia, ktoré sa nachádza v centrálnej časti mesta Ankawa. Toto predmestie Erbilu je kresťanskou enklávu v prevažne moslimskom meste a patrí medzi najbezpečnejšie lokality v celom Kurdistane.
Balenie
Pri balení bola mojim prvoradým cieľom kompaktnosť. Snažil som sa cestovať naľahko. Pri ceste tam mal môj batoh na váhe 15 kg plus fotovýbava, ktorú som mal ako carry on, ďalších cca 10 kg. Okrem techniky, batérií, nabíjačiek a ďalšieho drobného príslušenstva som mal zbalený spacák, rodinný fotoalbum (veľmi užitočná fotografická pomôcka – o tom trochu neskôr), medicínsky balíček a kozmetický balíček. Niekoľko košieľ a tričiek a jedny náhradné nohavice. Samozrejme notebook, nad ktorým som váhal, ale ako sa ukázalo, bol veľmi užitočný.
S čím som fotil
Mojim hlavným systémom sú zrkadlovky Canon. Momentálne mám vo výbave Canon EOS 5D Mark III a Canon EOS 5D (classic). Z objektívov najviac využívam Canon EF 35 mm F1,4 L USM. Je to drahý objektív, na ktorý som šetril hodne dlho, ale je to to najlepšie čo sa v tomto ohnisku dá zohnať. S týmto krásavcom urobím cca 70% všetkých fotografií. Mojim druhým najpoužívanejším objektívom je Canon EF 20 mm F2,8 USM. Staré, ale veľmi dobré sklo. Na plnú dieru nádherne vinetuje a tým mi šetrí čas pri následnom spracovaní v Lightroome. 20 mm ohnisko nemá chybu. Nahradzuje mi ťažký širokouhlý zoom, ktorý pre mňa nemá žiadnu výhodu. Keď raz viem, koľko 20-ka zaberá, vždy sa postavím na to správne miesto a nemusím riešiť uhol pohľadu zoomovaním. Ušetrím tak kopec času a odfotím fotky, o ktoré by som so zoomovým širokáčom určite prišiel.
Do tretice mám z Canonov vo výbave EF 135 mm F2,0 L USM. Moje vysnívané sklo, s ktorým som však na tomto výlete veľa nefotil. Dôvod bol jednoduchý. Nebol som naň zvyknutý, keďže som ho kúpil iba tesne pred odchodom. Časom sa frekvencia jeho využívania zrejme zvýši, ale nie dramaticky. Teleobjektívy mi príliš nesedia. Toto ohnisko je trochu pridlhé, ale ešte ho nezatracujem. Uvidíme o pár mesiacov či rokov.
Ako zálohu som mal ľahučkú a super ostrú Canon EF 24 mm F2,8 a tesne pred odchodom som dokúpil Canon EF 40 mm F2,8 STM. Tieto sklá som vôbec nepoužil.
Na krku sa mi stále hompáľa niektorá z verzií Fujifilm X100. Momentálne mám X100s-ku. Po troch rokoch používania klasickej X100-ky bol prechod na novšiu verziu úplne bezproblémový. Zatiaľ som si nevšimol žiadny rozdiel v ovládaní a ani vo výstupe. Trochu mi chýba programovateľné tlačítko na zadnej strane, ktoré bolo nahradené Q tlačidlom. To je len ďalšia brána do nekonečného menu, ale funkčnosť priamej a rýchlej voľby pre mňa potrebného parametra mi to nedáva. Q-tlačidlo som zatiaľ nepoužil ani raz. Všetku túto výbavu zmestím do tašky ThinkTank Retrospective 7. K tomu sem-tam pribalím iPad, najmä keď je potrebné posielať fotky z terénu. Niekedy beriem aj blesk. Ten som mal aj v Iraku, ale použil som ho asi pri desiatich fotkách z cca 2000. Toľko k technike.
Ako sa fotilo
Irak je ázijská krajina. Ľudia sú tam kcudzincom milí, radi vás pozvú do svojich domovov, ponúknu čajom alebo nejakou miestnou lahôdkou. Radi sa fotia. Ja som nemal záujem o cestovateľské alebo street fotografie, ale dalo by sa. Kebyže sa tam vyberiem za týmto účelom, určite by som spravil veľa dobrých fotiek. VKurdistane sa to dá. Nie však sveľkou kravou, čo Mark III-ka nepochybne je. Fantastické candid fotky sa fotia X100-kou, ktorá vyzerá ako bežný turistický foťák alebo ako starý filmový rangefinder. Ľudia sú pri ňom akosi veselší a uvoľnenejší. Akonáhle som siahol do brašne a vytiahol canona sL-kovým sklom, situácia sa ihneď zmenila. Až keď sa srodinou zoznámite, strávite snimi nejak čas, až potom je možné fotiť veľkými foťákmi. Ak dajú súhlas. Ženy sa často fotiť nechcú lebo nie sú nalíčené alebo majú vyrážky. Chlapom a deťom fotenie poväčšine nevadí.
Najlepšie sa fotilo po niekoľkých dňoch. Ľudia ma už poznali, deti za mnou už stále nebehali. Stal som sa súčasťou ich života a to mi umožňovalo robiť fotky, ktoré by som ináč nikdy neurobil. Ideálny čas na „aklimatizáciu“ je niekoľko týždňov. Toľko času som nemal, ale aj ten týždeň bol lepší ako niekoľkohodinová návšteva.
Cestovanie
Keď cestujete s úsmevom a s otvorenou mysľou, vždy sa na vás usmeje šťastie. Potvrdilo sa mi to mnoho krát. Kurdistan nebol žiadnou výnimkou. Nikdy som nevynechal žiadnu príležitosť porozprávať sa s návštevníkmi centra alebo s miestnymi ľuďmi na ulici. V hoteli oproti, kde som chodil na kávu a na wifi pripojenie som sa dal do reči s každým, kto bol ochotný sa so mnou baviť. Tak som sa napr. zoznámil s profesorom archeológie, ktorý mi dal neuveriteľnú prednášku o histórii Kurdistanu a podelil sa so mnou o množstvo zážitkov a hlavne kontaktov. Hotel bol aj miestom, kde som stretol Louyho – chlapíka z Dohuku. Po krátkom rozhovore mi ponúkol možnosť návštevy Dohuku s tým, že mi pošle taxík, ktorý zaplatí. Aj sa tak stalo a taxík ma za tri hodiny doviezol rovno k nemu domov. Sadol som si do jeho Škody Superb, na ktorú nedá dopustiť, a povozili sme sa po Dohuku. Navštívili sme niekoľko utečeneckých centier, vypili sme asi tucet šálok čaju a dozvedeli sme sa množstvo informácií. Po návrate do hotela, ktorý Louye veľkoryso zaplatil som mal nad čím rozmýšľať.
Rozhodol som sa pre krátku návštevu Lallishu, ktorý je sídlom kláštora - najposvätnejšieho miesta jezídov. Na Facebook som hodil prosbu hľadajúc anglicky hovoriaceho jezída a čuduj sa svete – našiel sa. Cez kalifornskú kamarátku jedného američana, ktorý patrí medzi mojich facebookových kamarátv. Ozval som sa mu a o pár minút mi už zvonil telefón. Do Lalishu som sa odviezol taxíkom. Mala to byť len jednodňová návšteva. Nakoniec som v Shaikane, mestečku neďaleko Lalishu a v jeho okolí, strávil takmer týždeň.
Bol to týždeň, počas ktorého som sa dozvedel veľmi veľa o Jazídoch a ešte viac o ľudskom utrpení. Stretol som sa s ľuďmi, ktorí prišli o všetko – majetky i členov svojej rodiny. Len a len preto, že neboli vyznávačmi Islamu. Ale o tom v ďalšom blogu.
Fotenie v Lalishe a ďalších centrách, kde sa nachádzali jezídi bolo hodne odlišné od fotografovania v Mar Elii. veľmi sa podobalo práve tomu, čomu som sa chcel vyhnúť. Iná možnosť však nebola. V Lalishi som bol štyri dni. Na noc som chodieval domov k Luqmanovi, ktorý ma všade vozil a tlmočil mi. Jezída žijúci v Sheikane a hovoriaci anglicky. Ten, ktorého som našiel cez Facebook. Pracuje ako učiteľ a novinár.
Prvé dva dni som fotil najmä s Fujinou, potom som už vytiahol aj Canony a kamerku. S Luqmanom sa ma ľudia až tak veľmi nebáli, keďže ho dobre poznali. Vďaka svojim kontaktom so svetom im hodne pomáha a najmä tým najchudobnejším rodinám doslova zachraňuje život. Okrem Lalishu sme navštívili aj utečenecký tábor v Dohuku, ktorý je pod kuratelou OSN. Strašné miesto. Ľudia síce majú strechu nad hlavou, ale to je asi tak všetko. Keďže tábor ešte nebol úplne funkčný, ľudia nedostávali žiadne jedlo, nebolo tam čo robiť, trpeli depresiami a nudou. Strašné miesto. V Lalishi som mal lepší pocit, aj keď tam utečenci žili natlačení vmaličkých izbičkách, často bez kúrenia, bez teplej vody, pravidelnej stravy. Boli však v spoločenstve. Boli spolu s ľuďmi, ktorí sa poznali a ktorí si vedeli pomôcť. Mali sa ským porozprávať, podeliť o novinky, radosti i starosti. Úplne najlepšie na tom boli utečenci v Mar Elii, ktorá bola umiestnená priamo v centre mesta. To umožňovalo spoločenský život, možnosť práce, školy pre deti a podobne. Aj angažovanosť Otca Douglesa, ktorý centrum riadi prinášala svoje ovocie.
Záver
V Iraku som určite nebol posledný krát. Pokiaľ sa bude dať, pokúsim sa získať nejaké financovanie na zabezpečenie aspoň základných výdavkov. Rád by som sledoval osudy niekoľkých utečeneckých rodín počas najbližšieho roku. Najbližšie plánujem cestu do Kurdistanu začiatkom apríla. Mám dohodnutú návštevu Rojavy (kurdskej časti Sýrie) a plánujem sa zúčastniť náboženského festivalu jezídov, ktorý sa tento rok koná 15. apríla. Minimálne týždeň strávim s rodinou Nissana, ktorá je poriadne rozvetvená a sú v nej ľudia, ktorí chcú emigrovať, zostať v Kurdistane i sa vrátiť späť do Qaraqoshu. Čiže taký ideálny mix na projekt, ktorému sa chcem venovať.
FOTKY PUBLIKOVANÉ V TOMTO BLOGU NIE SÚ EDITOVANÉ ANI NIJAKÝM INÝM SPOSOBOM UPRAVOVANÉ!
Pridaj komentár
Diky za clanok
