Hore

Risky and Whisky Expedition 2012 - 2. časť

Po nie príliš pokojnej noci, kedy vietor a dážď vytvárajú priam dramatickú kulisu k hororovému filmu - spánok sa dá nazvať ľahkým driemotom - sa preberáme do tichého rána bez kvapiek. Keď vychádzam zo stanu, úžasom zostávam stáť ako prikovaná. Lepšie miesto si na ranné prebudenie naozaj neviem predstaviť.



Táto pláž sa pre mňa stáva mojim súkromným kostolom, oltárom, Božou mukou. Trávnaté duny, burácajúce vlny a nebeská hudba prebiehajúca po celom mojom tele – tieto pocity sa veru nedajú opísať, človek ich musí jednoducho pocítiť sám v sebe.




Ak Vás zaujíma moje vnútorné vyznanie tomuto miestu, kliknite na http://minarovicova.blog.sme.sk/c/312949/Whisky-Risky-Expedition-Scotland-2012-Sandwood-Bay.html.

Opúšťame Sandwood Bay a po zhruba 2 hodinách sme späť pri autách. Využívame civilizovanú formu osobnej hygieny - na parkovisku je malý domček so sociálnym zariadením a umývadlom, a potom hurá na pozostatky proviantu z predchádzajúcich dní.

Nasleduje viac menej prepravný deň, kedy mierime na juh a prejdeme úvodnou časťou územia zvaného Wester Ross. Nocovať budeme opäť kdesi v divočine.



Počasie sa mení každú chvíľu, raz je zamračené, vzápätí zas slnečno. Pomerne často zastavujeme, vresoviská, výhľady na mokriny, či odrazy tieňov oblakov sú parádne dôvody na STOP a naše nekončiace cvakanie (tentokrát nie zubami :-)).



V istý okamih sa Andrejka nesmelo priznáva, že má problém - zdravotný. A tak je potrebné nájsť lekára, čo by jej predpísal antibiotiká. A keďže je pred nami mestečko Ullapool, dúfame že dákeho toho "liečiteľa" nájdeme práve tu.


Hneď po zaparkovaní našich motorových "mustangov" sa nad mestečkom objavuje dúha, je to pre nás jednoznačné znamenie - všetko vybavíme - aj nájdeme lekára, aj sa najeme, aj si chlapci šoféri na chvíľku oddýchnu.


Ullapool je malé mestečko s približne 1300 obyvateľmi. Leží na brehu Loch Broom, z čoho je jasné, že rybárčenie a lodiarstvo majú jeho domorodci v krvi.


Takmer pred každým domom rastú nádherné hortenzie, jeden z mojich vysnívaných záhradných kvetov. A tých farieb čo tu vidím - celá dúha by sa dala poskladať.


A že nám v tento deň dúhy naozaj prajú. Pár minút po opustení Ullapoolu vstupujeme do dažďového revíra a stooooooooooooooop - dúha ako maľovaná. Stojím ešte v suchu, predo mnou kvapkajú prvé dažďové kvapky a vzadu, z tej mrákavy a čierňavy, krásne farby vyliezajú na povrch.  Velebím svoj objektív 16mm, dúhu tam napracem LTT (len tak tak), ale predsa len napracem. A keďže chcem šťastie aj pre seba osobne, svoj tieň v postprocese neodstraňujem, ale ponechávam. Som teda požehnaná dúhou a dávam to sem ako corpus delicti.


Pomaly sa zvečerieva a my sa chystáme na záverečné ubytovanie. Prechádzame krásnym údolím, keď sa zrazu posádka prvého auta rozhoduje otočiť a tak ich nasledujeme. Edo podáva správu: "haló haló Katka dačo zbadala, bude to prekvapenie." Síce s oneskorením, ale predsa len stíhame krásnu sovu plamienku, tesne pred jej odletom.


Zaškrípu brzdy a sme v cieli. Vedľa cesty odbáčame na malú plošinku, ideálnu pre naše stany a autá. Kým je ešte aké také svetlo, vyberáme statívy a foťáky a sťaby tri grácie - Katka, Andrejka a ja - šplháme sa hore kopcom zachytiť posledné zapadajúce slnečné lúče.


Výhľad máme krásny. Kopce v pozadí sú síce zahalené šedastou perinou, ale už náznak ich existencie je pre mňa príjemný pocit.


Objektív obraciam na opačnú stranu, škoda že svetlo nám nepraje o trochu viac. Okrem pár "červánkov" nič extra zo západu slnka nemáme. A tak balím "nádobíčko" a vraciam sa späť do základného tábora, kde už stoja všetky stany a chlapci ohrievajú vodu na čaj. Fúka a poriadne sa ochladzuje, kolujúca fľaša Becherovky tentoraz zotrvá aj v mojich rukách. Keď cítim po tele teplo rozlievajúceho sa alkoholu, je to pocit k nezaplateniu. Ktovie aká noc nás čaká.



Ešte posledná fotka pri teplom svetle a potom juchuchúúúú, hor sa do navliekania všetkých vrstiev, ktoré mám - 2 páry vlnených ponožiek, termogate, tepláky, 3 vrstvy termotričiek, 2 flisky, goráčova bunda a vlnené rukavice. Na hlave buffka a okolo krku šál - tak takto pôvabne až eroticky odetá líham do spacáka (bohužiaľ mám starý letný model) a dúfam, že v noci ma okrem príjemných snov nič neprekvapí. Smola, prekvapilo. Po približne hodinke zaspávania, počujeme so Silviou dáky čudný zvuk priamo v stane. Vonku fučí, prší, psota panuje a pod našu strechu ... zapínam čelovku a hrôza hrôz, obe máme spacáky v časti kolien poriadne mokré. Sledujem padajúce kvapky a hľadám, kade k nám vnikajú. Po chvíľke vidím, že takmer každý spoj v stane je odlepený, takže do rána hrozí totálna potopa. Vyskakujeme von, chlapci našťastie ešte nespia. Vladko nám otvára auto a snaží sa prispôsobiť sedadlá k akému - takému spaciemu tvaru. Je to ťažké, lebo všetko z auta č. 1 je kvôli Andrejkinmu zdravotnému stavu prenesené do nášho auta, a tak sedačky nejde sklopiť úplne. Silvia je pri volante, ja sa ukladám na sedadlo spolujazdca. "Zvládnete to?" pýta sa Vladko a my prikyvujeme. "Všetko lepšie než mokrota v stane". Ale až tak lepšie to nakoniec nie je. Nohy máme skrčené, chrbáty vykrivené a trasie nás od zimy. "Už nech je ráno". Toto prianie si počas noci zaželám nespočetne veľa krát.

Konečne je svetlo, vonku neprší, iba je poriadna zima. Vystupujem z auta a aha ho. Včerajšie oblakmi zahalené kopčúre sa na mňa teraz usmievajú - aj so snehovou čapicou.


Mraky si poletujú z jednej strany na druhú. A dobre robia, o chvíľku sa kopcov dotýka pár slnečných lúčov. A ja zabúdam na poloprebdenú noc, stuhnuté kosti a svaly a vytešujem sa ako malá.


Opäť nasadáme do áut, dnešný deň by sme mali venovať aj nejakej turistike. Pri raňajkách nám Katka vraví: " je to kúsok od nášho prvého civilizovaného ubytovania v hosteli, túra to nie je ani príliš dlhá, ani príliš náročná. Malo by nám to trvať niečo okolo 3-4 hodiniek."


A tak šoféri skontrolujú mapu a s niekoľkými fotozastávkami sa presúvame južnejšie.


Míňame Port Henderson, kde sa, a to úprimne priznávam, preberám z hlbokého spánku. Netuším koľko pekných miest som zmeškala, lebo po dákej štvrťhodinke v aute som zaspala spánkom spravodlivých.

Sme na mieste. Nachádzame sa v Národnej prírodnej rezervácii Beinn Eighe, založenej v roku 1951 a z dvoch možností - Woodland trail alebo Mountain trail - si vyberáme horský okruh.


Úvodná časť vedie píniovým lesom, spoza ktorého na nás vykúka Loch Maree. Hneď toto jazero premenovávam na Liptovskú Maru, neviem z akého dôvodu mi totiž pripomína práve ju. Počasie nám praje, je príjemne teplo. Oblaky nad nami sem tam zatienia slnko, čo je pri výstupe o 550 výškových metrov priam žiadúce.


Zrazu sa zotmie a až teraz si všímame, že za príjemnými baránkami nasleduje súvislá vrstva mrakov temných ako peklo. Vidíme z diaľky sa ženúci dážď priamo naším smerom. Asi len v Škótsku je možné zažiť na pol tela slnko a na pol lejak.


Približne 1 a pol hodiny putujeme nehostinnou krajinou, bičovaní krúpami a dažďovými kvapkami veľkými ako hrach. Sme zababušení v pršiplášťoch, goratexoch a windstopperoch, a ja sa len modlím, aby sa moje ochranné vrstvy nerozleptali podobne ako náš stan.


Ako psota prišla, tak aj odchádza a tak si s Katarínkou v závere trasy vychutnávame pekné výhľady. Všetci nás už dávno predbehli, zakomponovávame ich ako farebné bodky do obrázkov.


A aby sme vedeli po akom geologicky starom území sa pohybujeme, zastavujeme pri značke Doba ľadová. Pred zhruba 22 tisíc rokmi by sme presne na tomto mieste stáť nemohli. Ani nikde v Škótsku. Celé toto územie bolo totiž pokryté niekoľkými stovkami metrov ľadu.



Náš prvý hostel je prekvapujúco príjemný, komfortný a priestranný. Nikdy som nevarila v takej velikánskej kuchyni ako tu. Po večeri, očiste tela a samozrejme aj prádla, po dákom tom drinku v spoločenskej miestnosti, líhame do poschodových postelí a spíme ako medvede. V hlavách nám poskakujú myšlienky o škótskych záchranároch, ktorí spred hostela práve odlietajú vrtuľníkom do blízkych vrchov zachraňovať niekoho v núdzi. Viac sa už nedozvieme.

Ráno si balíme všetky veci, vyčistíme kuchyňu a opúšťame nocľaháreň. Kiežby všetky hostely boli ako tento.



Rútime sa Vysočinou po tých najpodivneších cestičkách, aké si civilizovaný mestský človek dokáže vôbec predstaviť, z jednej strany svieti slnko, z druhej sa už blýska a leje. Počasie nás nenechá zapochybovať o krajine, v ktorej sa nachádzame.


Zastavujeme na vyhliadke zvanej Bealach na Gaoithe a čakáme, či sa aspoň kúsok vyčasí.


A čakanie sa vypláca. Po dákych tých 10 minútach sa spomedzi čiernych mrakov vysunie pár slnečných lúčov a tie sa rozťahujú zo strany na stranu.


Ich odrazy na morskej hladine vytvárajú podivuhodné mapy, ktoré sa snažíme rozlúštiť.

Vždy keď niekto zbadá pekné miesto, zastavujeme. Ako napríklad pri tejto červenopieskovej pláži v tvare srdca. Sme už na západnom pobreží a v diaľke sa črtajú kontúry ostrova, na ktorý smerujeme. Isle of Skye.


Sem tam zablúdime, vrátime sa späť a odbáčame na inú cestičku, až sme nakoniec v jednom z najvyšších sediel Veľkej Británie - sedlo Pass of Cattle.


Na najvyššom bode zastavíme a na chvíľku vybehneme medzi skaly pokochať sa výhľadom. Bohužiaľ sa zaťahuje a veľmi mrazivo fúka, takže vydržíme naozaj len chvíľku. Michal nastavuje svoje zázračné GoPro, cestu nadol chce prejsť bez zastávky.


Keď sme z najstrmšieho úseku von, vidím túto krásu. Prosím Michala, aby zastal a kochám sa krajinou.


A na samom dne údolia čakáme na našich parťákov.


Presúvame sa k malebnému mestečku Plockton. Keďže je odliv, stúpame po morskom dne k malému ostrovu a na chrbty nám svieti slnko. Svetlo je teplé, mäkké a tak len sledujem okolie.  Niekto môže nasledujúce fotky nazvať otrepaným gýčom, niekto nudou, pre mňa však takéto fotky znamenajú presne ten kľud a pohodu, ktorú potrebujem počas dlhých zimných večerov, kedy je tma aj v čase kedy vstávam, aj v čase kedy sa vraciam z práce domov.




V podvečerných hodinách prichádzame k ďalšiemu hostelu, v ktorom skloníme svoje hlavy a kosti, a prečkáme noc. Avšak tentokrát to nie je v priamo v budove hostela, tu si varíme len večeru. Naše postele sú za domom, v karavane pre 8 ľudí. Karavany sú tu dva, v jednom je spleť rôznych tvárí akejsi ázijskej krajiny, druhý zaberáme my. Bohužiaľ som v tom ošiali úplne zabudla spomínaný karavan odfotiť.


Nezabúdam však aspoň na okamih vyjsť do Kyleakinu – dedinky kde sa hostel nachádza.


Po mierne vlhkej noci, rannom ošetrení nášho zatekajúceho stanu (Michalovi večná sláva za pomoc) a schrúmaní niekoľkých sušienok na raňajky, nasadáme opäť do áut.


Naša prvá zastávka je len niekoľko desiatok minút od predchádzajúceho nocľažného miesta. „Konečne“ cítime na vlastnom tele bodanie drobného hmyzu, tzv. midges. Spreje proti nemu razom vyskakujú z našich batohov. Pre istotu pridávame ďalšie ochranné opatrenie - padáme z tohto „krvavého“ miesta rýchlo preč.


Ďalšou zastávkou je velikánsky vodopád známy ako Kilt Rock Waterfall. A prečo ten názov? Okolité skaly, pozdĺž ktorých vodopád steká, sa podobajú na skutočný naskladaný škótsky kilt. Vysvetlivka pre neznalých - kilt je tradičná pánska skladaná sukňa.


Mierime k severnej časti ostrova, ktorá je sopečného pôvodu a nazýva sa Quiraing. Najvyššou horou v tejto časti je 719 metrov vysoký Storr, na ktorého úbočí sa nachádza 55 metrov vysoká skalná veža zvaná Starý muž (The Old Man of Storr). "Starého muža" však nevidíme. Keď prechádzame miestom, kde treba vystúpiť, leje ako z požiarnickeho auta. Volíme posun ďalej. Približne po 10 minútach, kedy sa šplháme dákymi serpentínami do kopca, oblaky stúpajú smerom nahor v súlade s našim stúpaním. Lejak sa tu mení na drobný mrhol. Vybiehame von a kým sa oblečiem a vezmem foťák, chalanov už vidím ako svätú trojku na malom výbežku v diaľke.




Spokojní z výhľadov a malej prechádzky, sadáme mokrí do áut a tešíme sa do prístavu. Máme prázdne bruchá a prístav znamená prísľub jedla. "Na čo máte chuť? " pýtam sa našej posádky. Nuž veľký výber škóti naozaj nemajú, väčšinou je to o šošovicovej alebo paradajkovej polievke, fish and chips, či burgeroch s hranolkami. Ani prístavná reštika v Uig-u nie je výnimkou. Ale hlavné je, že dáme do seba niečo jedlé a teplé.

Po obede nechávame autá bez dozoru na nasledujúce 2 dni na prístavnom parkovisku. Berieme si všetky veci, stany aj spacáky a klepajúc kapotám na rozlúčku, trielime na trajekt. Ten nás zhruba 1h 45min povezie na ostrov Uist, skladajúci sa zo severnej časti, Benbeculy a južnej časti.


Opúšťame pevninu a tešíme sa na plavbu. Hľadáme si pekný výhľad, až skončíme na hlavnej krytej palube na 1. poschodí a vidíme ten istý obraz ako kapitán. Jasné, že nás to baví len chvíľku, po pár minútach už každý z nás odfukuje pohodlne rozvalený v kresle.


Náš plán, prejsť ostrov Uist autobusom, stroskotáva. Na lodi sa dozvedáme, že autobus premáva len v čase letných prázdnin a tak si budeme musieť prenajať miestny taxík.

Hneď v prístave sa pýtame tety dispečerky a tá nás odvelí na koniec malej dedinky, do domu z tmavohnedého dreva s krikľavožltými okenicami. Útulný, trochu gýčový domčúr má síce dvere otvorené, ale nikoho vo vnútri. Obchádzame ho, až konečne v hornej časti ulice vidíme garáž. A v nej sympatický ujo „pulíruje“ svojho elegantného veterána, vraj rovnako starého ako je on sám. Na našu prosbu o odvoz na opačný koniec ostrova, počujeme: "Iba si umyjem ruky a som vám k dispozícii". Prekonávame s ním niečo okolo 70 kilometrov a cestou sa dozvedáme nielen čo to z histórie ostrova, ale aj to, že pán má 78 rokov. Tak sa teraz schválne pozrite na fotografiu od Katarínky - ujo je tretí zľava.


autor: Katarína Hoglová - http://www.hoglova.dphoto.com/

Máme tu dnešný posledný presun. Plavíme sa menším miestnym trajektom zhruba 1 hodinu. Na palube sa dávame do reči so štvoricou priateľov stredného veku z Aberdeen, a netušíme, že ich ešte niekoľko krát stretneme aj na Barre.

Katarínka - šikulienka nám priamo na trajekte vybaví odvoz taxíkom priamo do kempu, takže cestu máme viac ako pohodlnú. A keď vidíme náš kemp, srdce nám pookreje - čisto, prázdno, útulne. Stany máme rýchlo postavené, polievka sa varí v kempovom prístrešku a všetci si vychutnávame hviezdnatú oblohu nad nami.


Komentáre

Pridaj komentár Pridaj komentár Zobraziť posledný príspevok
MarosB
2013-07-19 14:11:40
Velmi prijemne citanie az som zabudol na to ze som v praci Dakujem
 
Koma
ocenenie redakciou 2013-07-19 15:03:22
joj, ale ma tie Tvoje riadky a fotky riadne ďaleko so sebou zobrali, díky moc...akoby som bol zrazu po dlhooom čase.... znova v blízkosti KatkoVladka Prekrásne zemské miesto si na hniezodočko vybrali
P.s. pri tejto príležitosti Ti ( a následne pánom webmasterom)...musím niečo dôležitné - klebetne nažaluvať. Chcel som si nájsť Riska aj Wiska part 1. ..išiel som na neho cez Tvoj profil a čumím ako puk, niečo nie je v poriadku....rozkliknem si u Teba v profile ,,články,, a figuruje tam jedna veľká Nula...namiesto Tvojich článkov a fotoreportov čo si tu v minulosti mala - tam svieti : stále hľadám tému
 
zuzuliena
2013-07-19 15:44:13
príspevok od: MarosB
Velmi prijemne citanie az som zabudol na to ze som v praci Dakujem
rado sa stalo, hocikedy v buducnosti
 
zuzuliena
2013-07-19 15:44:32
príspevok od: Koma
joj, ale ma tie Tvoje riadky a fotky riadne ďaleko so sebou zobrali, díky moc...akoby som bol zrazu po dlhooom čase.... znova v blízkosti KatkoVladka Prekrásne zemské miesto si na hniezodočko vybrali
P.s. pri tejto príležitosti Ti ( a následne pánom webmasterom)...musím niečo dôležitné - klebetne nažaluvať. Chcel som si nájsť Riska aj Wiska part 1. ..išiel som na neho cez Tvoj profil a čumím ako puk, niečo nie je v poriadku....rozkliknem si u Teba v profile ,,články,, a figuruje tam jedna veľká Nula...namiesto Tvojich článkov a fotoreportov čo si tu v minulosti mala - tam svieti : stále hľadám tému
 
marcof
2013-07-19 18:14:42
krásne, to musel byť neskutočne krásny cestovatelský zážitok.
 
JanoB
2013-07-19 22:02:21
Super clanok, super fotky !
 
zuzuliena
2013-07-20 10:40:49
príspevok od: marcof
krásne, to musel byť neskutočne krásny cestovatelský zážitok.
veruze bol, vdaka patri wildcat .-)
 
zuzuliena
2013-07-20 10:41:04
príspevok od: JanoB
Super clanok, super fotky !
v super krajine ziaden problem
 
Matej Michalik
ocenenie redakciou 2013-07-20 21:20:26
Krasne fotky
 
zuzuliena
2013-07-20 21:35:53
príspevok od: Matej Michalik
Krasne fotky
dakujem.
 

Ďalší článok z kategórie

Inzercia

ČLÁNKY - aktuálne diskutované