Hore

Risky and Whisky Expedition 2012 - 5. časť

Z auta sa nám nechce ani nos vystrčiť. Veterno, sychravo, psa nehodno vyhnať. Ako sa však blížime ku Glen Coe, zrazu sa spomedzi mrakov prediera slnko. Cítime, akoby do nás niekto vpustil 220 V.  Slnečné lúče sú však poriadne klamlivé. Chladný vietor nás opäť zaháňa do kolesami vylepšených "plechových krabíc".



Ďalšia zastávka a prieskum mrakov. "Tak čo? Ideme nahor?" pýta sa Katka, hľadiac na v mračnách skryté vrcholy. Sem tam sa ešte na úbočí objaví slnečná škvrna, ale inak šedivý závoj zostáva nemenný. "Ideme ďalej" počujem spoza chrbta a niekde vo mne sa vcelku potešene zaraďuje malý, pohodlný lenivec.


A opäť stojíme. Je tu posledná šanca na túru. Katarínka pozná trasu zo zimného kurzu vysokohorskej turistiky. Skúmavo hľadí v diaľ a jej výraz je značne skeptický. Keď na nás začnú padať drobné kvapky, je rozhodnuté. Meníme plány. Skúsime nájsť dáky program v Glasgowe, našej ďalšej zastávky. Je mi smutno, pretože tu končí naša divočina, smerujeme už len do civilizácie. A mne sa nechce. Vôbec. Ani trošičku.

Hneď za ďalšou zákrutou sa objavuje dramatické svetlo. Vysielačkou sa snažím dovolať posádky č. 1: "Stojteeee, chcem fotiť." Odpoveď však neprichádza. Auto si to šinie po ceste ďalej rovnakou rýchlosťou. Michal je super, kašle na auto pred nami a zastaví mi na najbližšom odpočívadle. A ja sa kochám. A cvakám.


 Nastáva čas poriadneho foto-lovu. Na každom kúsku sa svetelne niečo deje. Stojíme naozaj často a cítime, ako sa mení teplota vzduchu do vyšších čísel. Fučí síce poriadne, ale predsa len je to príjemnejšie ako v kopcoch. Glen Coe je síce za nami, ale my sa mu ešte pozeráme na chrbát. Mraky sa rozptyľujú a pomedzi ne vykúka slnko.







Poriadne oslepená sadám späť do auta a zasnene, takmer neprítomným pohľadom, pozerám do neznáma. Lenže každej rozprávke je raz koniec. Do reality ma preberajú pribúdajúce mestečká a tabule hlásiace blízkosť sídla známych Rangers a Celtic – Glasgow je čoby kameňom dohodil.

Po približne polhodinovom krúžení v univerzitnej časti parkujeme neďaleko Katedrály sv. Munga. Naše prvé kroky vedú práve do nej. Je známa aj pod názvom High Kirk alebo Katedrála sv. Kentigerna. Ide o najstaršiu budovu v meste, ktorá sa nachádza neďaleko kráľovskej nemocnice a cintorína.





Hneď na východ od katedrály sa nachádza historický viktoriánsky cintorín, známy pod menom  Necropolis. Pochovaných je tu okolo 50 tisíc ľudí. Typickým pre tú dobu bolo, že len malý počet hrobov má vytesané meno na náhrobnom kameni, ktorý mimochodom tiež nie je pravidlom.

   


Ako väčšina viktoriánskych cintorínov, aj tento je navrhnutý ako neformálny park, formálne uličky , ako je to zvykom pri neskorších cintorínoch, v ňom teda netreba očakávať. Cestičky smerujú hore kopcom až na jeho vrchol, kde sú umiestnené najväčšie pamätníky. Glasgow je spomínaný literátmi ako mesto, ktoré sa "príliš nestará o svojich živých, ale príkladne sa stará o svojich mŕtvych".

Pomaly sa presúvame späť k autám, čaká nás posledný nocľah v stane. Chlapci sa po zaplatení parkovného hrbia nad automapou, Vladko vysvetľuje Michalovi, kde sa naše kempovacie miesto nachádza a ide sa. Keďže je však Glasgow rušné mesto s početnými niekoľkoprúdovými cestami, rôznymi nadjazdami a podjazdami, po prvýkrát sa strácame jeden druhému. Namiesto na M80 schádzame na A806 a už sme „v keli“. Nefunguje vysielačka a tak sme odkázaní na milosť a nemilosť mapy a našej intuície. Michal mi podáva mapu, ukazuje mi cieľ zvaný Muirmill a ja hľadám náhradnú cestnú alternatívu.

Čuduj sa svete, sme na mieste. Naradostene prechádzame popod rampu do kempu a čítame informačné tabule. Kemp je otvorený do 20.00 h, potom sa rampa zatvára. Ak chce niekto opustiť areál s autom, musí to stihnúť pred ôsmou. Čakáme posádku druhého auta, tej však nikde. Prejde hodina, nič. Štartujeme smerom odkiaľ sme prišli, či niekde nenájdeme signál. Po polhodine jazdy to obraciame späť. Po našich stále ani chýru, ani slychu. Sme opäť na mieste, skúšame druhú stranu smerom k priehrade a opäť nič. Sedíme a „kujeme pikle“, čo spravíme, ak nedorazia. Nuž postavíme stany, vyspíme sa a uvidíme ráno. A v tom zaškrípu brzdy a vedľa nás sa v oknách vyškierajú stratení.


Hľadáme miesto na postavenie stanov. Všade je veľmi mokro, volíme teda stanovisko pod vysokými jedľami. Stany stoja, my sa chystáme večerať a tu zrazu, z neďalekého zrubu, vychádza mladý Robinson - vysoká, štíhla postava, vlasy dlhé, zarastená tvár - lámanou angličtinou prejavuje radosť z nášho stretnutia. Pozýva nás do zrubu a predtým nám ukazuje výstavbu stredovekého hradu na neďalekom kopci. Atmosféra je tu priam filmová - spln mesiaca osvetľuje les, vtáky húkajú, koly trčia z plota ... „frťan“ a teplý čaj v zrube nám robia dobre. Robinson je občan Nemecka, ktorý si vzal na pol roka neplatené voľno a šiel dobrovoľničiť do Škótska. Tu je už vyše mesiaca a robí prevažne drevárske roboty. Predtým spával v stane vonku, teraz si vychutnáva teplo a útulnosť zrubu.

Ráno je zatiaľ zamračené, ale stále neprší. Pomaly sa preberajú aj ostatní a v pohodlí lesa sa najeme, zbalíme, dokonca máme aj toaletnú vymoženosť - umývadlo s WC pod zrubovou strechou.

Dnešný deň je pomerne náročný, čo sa podujatí týka. Najprv si ideme pozrieť blízky hrad s názvom Doune, potom sa zastavíme v Stirligu, mieste, kde Wallace bojoval s anglickým vojskom o práva a slobodu Škótov a na večer sa presúvame k technickej zaujímavosti zvanej Falkirk Wheel.

Po príchode k dounskému hradu sa nám vyčasuje. Chceme si ho celý obísť, ba dokonca by sme mohli prebrodiť neďalekú rieku a pozrieť sa na neho z druhej strany brehu. Nikto z nás nemá záujem o vnútornú prehliadku hradu, a tak sa vydávame v ústrety blatistému dobrodružstvu.



Konečne vychádzame z lesnej cestičky, zablatení sme ako také divé svine a rieka? Rozvodnená až hrôza. Okoloidúca pani s dvoma psami sa len tak usmeje popod fúzy a vraví: "prebrodiť rieku je teraz nemožné". Hmmmmmmmm, škoda, preškoda, hrad by bol z druhého brehu oveľa krajší.

Pokračujeme v ceste. "Freeeeeeeedooooooooooom!" Pamätáte si záverečnú scénu filmu Braveheart s Melom Gibsonom, ktorý kričí pri štvrtení svojho tela? Vždy, keď tú scénu vidím, kričím so slzami v očiach s hlavným hrdinom. Niečo z archetypu bojovníka za slobodu je zjavne môjmu naturelu vlastné.

Akosi mi na Slovensku netrklo, že sa počas škótskej dovolenky budem pohybovať po Wallaceovom území. Hanba mi. Ešte dobre, že som včera navigovala Michala do nášho posledného stanoviska. Ako tak pozerám do mapy, zrak mi padá na červený nápis Wallace Monument.

Už o malú chvíľku hľadím na vysokú vežu, týčiacu sa nad okolitou krajinou. Na parkovisku kopec áut a dva kopce ľudí. Nevadí. Pýtam sa na cenu vstupného - 9 libier. Ako jediná však zdieľam nadšenie, a tak sa za Wallace-om vyberám sama.



Stojím na samom vrchu kopca, tesne pod vežou a hľadím na náprotivný Stirlingský hrad, jeden z najväčších a najdôležitejších škótskych hradov (historicky aj architektonicky). Svetlo mi praje, krajina je zaliata slnečnými lúčmi a stromy už chytajú krásne jesenné farby. Radosť žiť.

Obraciam sa k veži, vedie na ňu 246 špirálovitých schodov.  Mám tajný plán, ktorý vo mne skrsol tesne pred vchodom, iba neviem, či sa bude dať uskutočniť.

Vstupujem do otvoreného terasovitého priestoru, ponúkajúceho kruhovitý výhľad na mesto a okolie. Čakám, kým zmizne rodinka s dvomi malými deťmi a modlím sa, aby na okamih nikto, do teraz už môjho priestoru, nevstúpil. A keď som konečne sama, postavím sa pred výhľad na mesto a z celého hrdla, koľko mi hlas dovoľuje, kričím: "Freeeeeeeeeeedoooooooooooooooom!". Až po tomto rituálnom čine si obzerám okolie. Polia, domy, meander rieky.




Keďže sa na veži medzitým poriadne zaľudnilo, volím odchod. Teraz už pomaly, schádzam späť po schodoch a zastavujem sa aj na medziposchodiach, venovaných rôznym historickým postavám a udalostiam.


Na pamiatku nielen sebe, ale aj Michalovi a Vladkovi, ktorí slávia svoje meninovo-narodeninové dni, kupujem odznak slávneho Wallaceovho meča. A s hrdosťou ho od tej doby nosím na rifľovej bunde aj ja a teším sa, keď sa ma niekto spýta: "Zuza, čo znamená ten meč na tvojom golieri?".

Ponáhľam sa za ostatnými. Nasadáme do áut, mierime na hrad.

O Stirlingskom hrade sú popísané celé litánie. Ak máte záujem o historické udalosti, najlepšie bude naťukať si do Google Stirling castle a ponoriť sa do historických čias. Spomeniem len, že ide o hrad, kde bolo korunovaných niekoľko škótskych kráľov a kráľovien a kde prebiehali mocenské boje medzi Škótmi a Angličanmi.





Po historickej prechádzke, ďalšom kulinárskom zážitku v podobe fish & chips a dákej tej pol hodinke strávenej v aute, sa dostávame k technickej pamiatke zvanej Falkirk Wheel.

Je niečo po piatej, pred nami je pomerne dlhý chodník okolo kanála k hlavnej budove. Radi by sme stihli kúpu lístkov na prevoz týmto originálnym rotačným výťahom, nachádzajúcim sa neďaleko mestečka Falkirk, ale ...


... ale tentokrát sa všetko proti nám spolčuje. Pri pokladni sa dozvedáme: "Je príliš neskoro, lístky predávame až na zajtra."

Posledná loď smerujúca do výťahu je už zatvorená a čaká na povel k presunu. A tak sa ideme pozrieť na celý ten proces s trochu zvesenými kútikmi, aspoň z pohľadu vonkajšieho diváka.


Falkirkské koleso prepája prieplavy Forth and Clyde Canal a Union Canal a umožňuje tak vodné spojenie dvoch dôležitých škótskych miest - Edinburgu a Glasgowa. Jeho výška je 24 m. Keď tak pri ňom stojím a pozerám sa nahor, veru pripadám si naozaj ako taký mravec.


Chvíľku stojíme pri lodi, ktorá poputuje do plavebnej komory. Slnko svieti, príjemne ma hreje a tu zrazu skrsne v mojej hlave myšlienka: "Drahá, veďže neleň a padaj sa postaviť z iného uhla, tu je síce pekná farebná loďka, ale o chvíľku bude v komore a ty nafotíš figu borovú. Veďže sa pozri, aký nefotogenický uhol z tohto miesta vidíš." A veru, títo moji vnútorní radcovia odvádzajú dobrú prácu. Z lenivej mačky sa tak v letku stáva číhajúci ostrovid.


A veru akurát včas, loďka je už takmer vo výťahu.



Výťah sa skladá z dvoch vaní, ktoré sú umiestnené na koncoch (hornom a dolnom) mohutného rotora. Obe majú kapacitu 600 ton vody. A teraz by sme si mali oprášiť svoje poznatky o Archimedovom zákone: " Teleso ponorené do kvapaliny je nadľahčované vztlakovou silou, ktorej veľkosť sa rovná tiaži kvapaliny s rovnakým objemom ako je objem ponorenej časti telesa." Nezáleží teda na hmotnosti plávajúcich lodí, obe vane sú vždy vyvážené. K pohonu celého zariadenia stačí pomerne slabý motor, ak mi pamäť slúži 22,5 kW, ktorý otočí rotor o 180° za 5 minút.




Falkirk Wheel je otvorený od roku 2002 a nahradil systém 11 zdvíhadiel, ktoré umožňovali prepravu medzi kanálmi až do 30. rokov 20. storočia. Pre predstavu je priamo na brehu nádrže nainštalovaná ukážka princípu fungovania výťahu spolu s celou jeho históriou.


Príjemne rozohriati opúšťame Falkirk Wheel a vydávame sa na hľadanie nášho nocľažiska. Vcelku zábavná to činnosť. GPS nás totiž najprv 3-krát otáča v miestnej falkirkskej štvrti, až nás konečne dovedie do cieľa - na miestny cintorín. Pozeráme na seba a pýtame sa navzájom:" Žeby tu bolo miesto nášho dnešného odpočinku?" Vďaka Vladkovi, ktorý je už po svojich zážitkoch z putovania svetom hotový MacGyver, nachádzame náš hostel o jednu ulicu ďalej, krížom cez križovatku.

A tu nastáva smutný okamih našej výpravy. Ideme do miestnej krčmy na posledné rozlúčkové pivo s našimi sprievodcami Katkou a Vladkom. Odchádzajú späť do Inverness, Edinburg už s nami neabsolvujú. Ach jaj, za tie takmer tri týždne som si na nich tak zvykla, že mi príde akoby som sa lúčila s najbližšími rodinnými príslušníkmi. No a rovnako ako v rodinných prípadoch, aj tu sa usmejem, zakývam a padám preč do izby. Slzy v očiach nechcem ukazovať ani sama sebe.

A ako v každom dobrodružstve, aj pre nás platí: „A na strome bol zvonec a už je tej rozprávky koniec.“ Veru tak, aj nám odzvonilo, dorazili sme do hlavného škótskeho mesta. Máme naň deň aj dačo. Ako inak, poobedie využívame na zoznámenie sa so vzdialenosťou nášho ubytovania s centrom Edinburgu. A lemra lenivá, nechávam foťák "doma", kto by sa s ním vláčil. A za trest prepasiem jedno z najfotogenickejších svetiel, aké v meste môže nastať. Zapadajúce lúče slnka, priam zlatom obliate kostolné veže, tmavé mraky a pomedzi ne jemný závoj z dažďových kvapiek. Očarene stojím a neverím vlastným očiam. A opäť si vravím: "Vďaka svojej lenivosti máš najlepšie fotky vždy nenafotené. Zostávajú iba v tvojej hlave Zuzana."

V skoré ráno vyrazili Edo s Michalom na dáky miestny ostrov, ktorý je v čase odlivu prístupný chôdzou. Treba však stihnúť vrátiť sa včas, inak človek zostáva odrezaný. Babinec sa prejavil ako poriadne lenivé kvarteto. "Idete s nami?" pýtajú sa večer junáci. "Nieeeeeee" odpovedajú prepelice. Po dlhej dobe chceme spať, kým sa nám oči samé od seba nerozlepia, chceme si dať rannú sprchu, uvariť kávu, zjesť niečo z kultúrnych raňajok. Nuž, mesto je mesto a my sme zrazu malé mestské fifleny.

Okolo 10.00 vyrážame do ulíc aj my. Žiaden extra plán nemáme, budeme sa motať kade nás budú nohy viesť.


Ako prvé nás vedú popod hrad až k jeho bráne. Nikomu z nás sa však do neho nechce. Je pekný slnečný deň, radšej chceme dýchať čerstvý edinburgský vzduch. A tak sa otáčame a smerujeme ďalej na koniec centra.


Vchádzame do jedného z milióna obchodov plných škótskej kocky a gájd. Do toho hrajú škótski piperi (rozumej gajdisti) a ja hľadám dáky pekný ženský kilt. Lenže všetky pekné a kvalitné sú drahé až hrôza. A tak si nechávam tento nákup na neskoršie časy. Pretože Edinburg je skvelým miestom na potulky, keď už nebudem vládať motať sa po krkahájoch. Tak znie môj plán. Na staré kolená sem prídem na týždňovú dovolenku plnú histórie a vlneného kára.



Na ulici zbadáme krivé zrkadlá, jedno zoštíhľujúce a jedno zase naopak.


A aj škótskeho dôchodcu so Slovákmi tak obľúbenou igelitkou - hold globalizácia je globalizácia.


Na konci ulice schádzame ku kráľovskej galérii. Kúsok za ňou je pravdepodobne odbočka na kopec, z ktorého je výhľad na mesto. Lenže ja mám v hlave jednu fotku z ePhota od waldeho. Neviem, ako sa miesto volalo, neviem kade sa k nemu ide, mám iba obraz pred sebou. "Si poriadne trdlo Zuzana, prečo si sa waldeho nespýtala skade fotku fotil?" Nemám rada tieto moje samosebovacie otázky prinášajúce pochybnosti a preto si okamžite vravím: "Veď to nájdem podľa pocitu a basta". A tak bystrím zrak, obzerám sa a ...


... hneď pri kráľovskej galérii ma dáko tiahne vľavo do kopca. A táto intuícia sa ukazuje ako správna.


Sme na mieste. Konečne sa teda kochám známym pohľadom priamo do srdca hlavného mesta.


Obieham všetky pamiatky nachádzajúce sa na Calton Hill, jednom zo siedmich kopcov obkolesujúcich Edinburg. Národný pamätník, Nelsonov pamätník, Dugald Stewartov pamätník ... kto by si tie názvy pamätal.



Akurát jednej veci mi je pri pohľade do ulíc ľúto a to, že nie je 30. apríla a neslávi sa keltský sviatok Beltine. Ohňová atmosféra musí byť na tomto mieste úžasná.

Schádzame z kopca a ako na objednávku spúšťa miestny gajdoš "dudácke" songy priamo na námestí, kúsok pod hradom. Obieham okolo neho a cvakám a cvakám.



Ešte chvíľku sa motáme po centre, dokupujeme posledné darčeky, až sa napokon unavené a hlavne hladné vraciame do apartmánu. Na znamenie, že je všetko v poriadku nás z okna, hneď po príchode, víta naša stará škótska známa - pani Dúha. Varíme si neskorý obed a chystáme sa na záverečné balenie.


Ja mám však ešte jeden plán. Okolo 18.30 chcem vyjsť na Calton Hill ešte raz, so statívom a nacvakať tam večerné mesto. A keďže sa ku mne nikto nechce pridať, nahadzujem vlastné tempo. Spočiatku miernou, s ubúdajúcim svetlom však priam šprintérskou rýchlosťou bežím centrom centrovatým. V poslednej, ako tak svetelnej minúte rozkladám trojnožku na vrchole kopca.




Svetlo mizne priam neuveriteľnou rýchlosťou - behom 15 minút je úplná tma a tak končí moje škótske foto-dobrodružstvo. Zostáva sa rozlúčiť a začať sa tešiť na ďalšie cestovateľské vábenia.

Komentáre

Pridaj komentár Pridaj komentár Zobraziť posledný príspevok
Ľuboš Capcara
2013-09-25 09:54:10
Preco maju niektore fotky rozlysenie ako prve vga fotaky na mobiloch?
 
brki
2013-09-25 16:02:38
Zuzka, keďže mám ešte v sebe zážitky z návštevy Škótska spred 3 týždňov, rád som si prečítal a pozrel fotky. To nádvorie hradu v Edinburghu už také pekné nie je, stavajú tam dosť necitlivo obrovitú konštrukciu hľadiska.
 
sesso
2013-09-25 18:39:16
od fotiek na tejto stranke by som cakal nejaku kvalitu... a nie obycajne fotky z dovolenky.. tuctove cvak cvak bez postprocesu..
 
zuzuliena
2013-09-25 21:15:02
príspevok od: Ľuboš Capcara
Preco maju niektore fotky rozlysenie ako prve vga fotaky na mobiloch?
neviem Ti odpovedat, toto je z akehosi mne nie znameho dovodu problem uz v dvoch castiach - otazka preto patri redakcii
 
zuzuliena
2013-09-25 21:15:40
príspevok od: brki
Zuzka, keďže mám ešte v sebe zážitky z návštevy Škótska spred 3 týždňov, rád som si prečítal a pozrel fotky. To nádvorie hradu v Edinburghu už také pekné nie je, stavajú tam dosť necitlivo obrovitú konštrukciu hľadiska.
Brki a ktoru cast ste okrem Edinburgu presli?
 
zuzuliena
2013-09-25 21:16:36
príspevok od: sesso
od fotiek na tejto stranke by som cakal nejaku kvalitu... a nie obycajne fotky z dovolenky.. tuctove cvak cvak bez postprocesu..
proti gustu ziaden disputat, nie vsetkym vyhoviem. Za seba len potvrdzujem, ze predsa len ten postprocessing daky bol .-).
 
istvic
ocenenie redakciou 2013-09-25 21:17:50
príspevok od: sesso
od fotiek na tejto stranke by som cakal nejaku kvalitu... a nie obycajne fotky z dovolenky.. tuctove cvak cvak bez postprocesu..
No..za prve .ty si,zda sa ,odbornik naslovo vzaty,taky slovensky,internetovy,bez odbornosti,ale mudry ako radio..za druhe,asi nevidel cely cyklus,skus si to najst,fotky su uplne v pohode..pondalsie,nech sa paci,oslov redakciu, daj nejaky cestopis ci seriu fotografii z akehokolvek miesta na Zemi,smelo do toho.uz terqz som zvedavy
 
brki
2013-09-25 21:37:58
príspevok od: zuzuliena
Brki a ktoru cast ste okrem Edinburgu presli?
Highland dokolečka ...ale bolo to dosť rýchle, nebol čas čakať na dobré svetlo...vďaka Katke a Vladovi máme obraz o Highland, kopec zážitkov...určite sa tam chceme vrátiť...rozdelil by som to na 3 dni Highland, 2 dni okolie Inverness a 3 dni Edinburgh...možno sa aj ja dostanem k nejakému reportu, Škótsko tu teraz letí
 
walde
ocenenie redakciou 2013-09-25 22:36:53
...ách, Calton Hill...úžasné miesto... tak si ho nakoniec našla...
...nedalo mi nezastaviť sa, veď som hore spomínaný ...
...parádny reportík Zuzka....sem sa ešte musím vrátiť
 
zuzuliena
2013-09-26 12:03:13
príspevok od: istvic
No..za prve .ty si,zda sa ,odbornik naslovo vzaty,taky slovensky,internetovy,bez odbornosti,ale mudry ako radio..za druhe,asi nevidel cely cyklus,skus si to najst,fotky su uplne v pohode..pondalsie,nech sa paci,oslov redakciu, daj nejaky cestopis ci seriu fotografii z akehokolvek miesta na Zemi,smelo do toho.uz terqz som zvedavy
zlatyyyy .-)
 
zuzuliena
2013-09-26 12:03:35
príspevok od: brki
Highland dokolečka ...ale bolo to dosť rýchle, nebol čas čakať na dobré svetlo...vďaka Katke a Vladovi máme obraz o Highland, kopec zážitkov...určite sa tam chceme vrátiť...rozdelil by som to na 3 dni Highland, 2 dni okolie Inverness a 3 dni Edinburgh...možno sa aj ja dostanem k nejakému reportu, Škótsko tu teraz letí
tak sa tesim na report .-)
 
zuzuliena
2013-09-26 12:04:01
príspevok od: walde
...ách, Calton Hill...úžasné miesto... tak si ho nakoniec našla...
...nedalo mi nezastaviť sa, veď som hore spomínaný ...
...parádny reportík Zuzka....sem sa ešte musím vrátiť
ja tiez, ale az na dochodku, dovtedy este treba co to prebrazdit
 
wildkat
externý redaktor ocenenie redakciou 2013-11-14 21:48:01
Smutná časť Tie večerné Edinburgovky sa ti podarili.
 

Ďalší článok z kategórie

Inzercia

ČLÁNKY - aktuálne diskutované