Hore

Risky and Whisky Expedition 2012 - 4. časť

V pôvodnom pláne, bol pre dnešný deň vytýčený cieľ - štvorhodinová plavba za veľrybami. Počasie sa však rozhodlo zreorganizovať naše predstavy. Morské vlny sú vplyvom vetra poriadne bujaré a tak sa zo štvorhodinovky stáva hodinovka, budeme sa plaviť po miestnej zátoke, kde sa vraj slastne prevaľujú tulene.

Autá nechávame na parkovisku a mierime k budove s názvom Bella Jane Boat Trips AquaXplore. Podľa odborného zhodnotenia našej veľkosti od miestneho pána kostyméra, fasujeme priam kozmonautické skafandre. Oranžovo modré nohavice spolu s rovnako besnou bundou. Pod ňou máme ďalších x svojich otepľovacích vrstiev.

Keď sa konečne všetci narveme do týchto sexi hábov, smerujeme k loďke. Tu nás už čaká kapitán - veselý to chlapík, sršiaci energiou a humorom.

Prvá zastávka je pri pôvodnej skalnej ceste škótskych pastierov. Keď sa kapitán spýta, či sa chce ísť niekto prejsť a zažiť ten pastiersky pocit na vlastnej koži, beriem to ako vtip. Ale Vladko nie. Hneď sa hlási a keď ho naozaj nechávame na brehu, pochopím, že tu nejde o žiadnu srandu.

Keď sa blížime k brehu z opačnej strany, má už väčšiu časť skalnej cesty za sebou. A nie je to pre neho nič ťažké, usmieva sa akoby šiel po Korze.

Ja sa usmievam až keď je celý, živý a zdravý späť na palube. Katarínka je tiež spokojná, celú cestu na neho pokrikuje: "Darling, som na Teba taká hrdááááááá!" To je žena!


Plavíme sa ďalej, k jedinej budove na tomto malom, avšak poriadne divokom území. Vraj sem chodia horolezci a trekeri, vyložia ich na dohodnutý počet dní a nechajú ich tu napospas osudu. Zaujímavá predstava.

Smerujeme ku skalám, z ktorých steká vodná riava. Pri jej ústí do mora leňoší celé stádo tuleních "povaľačov". Staré, mladé a aj úplne malinké. Škoda, že nemám dlhé sklo. Moja 85-ka je príliš krátka na nejaké detailné zábery.


Po chvíľke pozorovania opäť otáčame loď a plávame k tuleňom, tentoraz z opačnej strany.



Po nejakej tej chvíli ich však nechávame na pokoji, nechceme ich zbytočne dlho stresovať. Sme to predsa len my, kto je tu na návšteve, oni sú doma.

Na záver nám kapitán predvedie svoje lodivodné umenie - chcete "donuts"? Áno, hučíme do vetra, netušiac o čo ide. A zrazu sa loď nakloní na jednu stranu a začína krúžiť stále v tesnejších a tesnejších kruhoch. Vytvára sa okolo nás biela pena, pripomínajúca americké donuts, české koblihy a po našom šišky. Voda na nás prská, sme naklonení tesne nad hladinou a keď si myslíme, že už už z lode vypadneme, kapitán to otočí na druhú stranu.


Je koniec. Vystupujeme z lode plní nadšenia a radostných pokrikov. Vraciame, teraz už obľúbený "kosťjum", zachránil nás pred vodnou sprchou a s kývaním opúšťame námorníkov. Sadáme do áut a smerujeme do oblasti zvanej Ratagan. V rádiu počúvame správy o záplavách v Anglicku, a vraj to smeruje do Škótska. Hľadiac na oblohu, kladieme si otázku ako dnes budeme spať. Plán je v divočine, priam romanticky. Na opačnom brehu by mal byť vysvietený highlanderovský hrad. Ale všetko je zatiaľ len vo hviezdach ...

Len čo autom prejdeme poza kopec, hľadia na nás prekvapene 2 páry očí. A z áut je pohľad podobný, ibaže tých prekvapených párov je o trochu viac.


Katarínka sa ako jediný odvážlivec z celej výpravy snaží dostať čo najbližšie k rohatej dvojici. Ja, bojazlivá to stvora, sedím v pohodlí auta a čakám na príhodnú chvíľu, kedy sa mi rohatá potvorka dostane do zorného uhla z okna.


A juchuchúúúúú, čoskoro sa moje očakávanie stáva realitou. S veľkým rešpektom otváram okno a mierne, naozaj veľmi mierne, sa vystrkujem s objektívom von.


Prichádzame k pôvodne jedinému spôsobu prepravy na ostrov - kompe pre dve autá.

Zatiaľ čo sa bavím s foťákom, ostatní sa dozvedajú od kompára zaujímavé správy. Započul totiž našu rodnú reč a prekvapujúco sa pýta:" Ste zo Slovenska?" A dostáva súhlasnú odpoveď. "Ako to viete?" "Učil som 6 rokov v Dubnici angličtinu. Niečo zo slovenčiny som sa naučil. Ale vrátil som sa a teraz som tu." Bolo by to na dlhší rozhovor pri pohári dákeho moku, čo rozväzuje jazyky. Nie je však na to čas. V každom prípade ma život niektorých jedincov v dobrom fascinuje.


Z vnútrozemia sa na nás valia ťaživé čierne mračná. Vyloďujeme sa pri malom majáčiku a  vydávame sa k známemu sedlu Ratagan, z ktorého by mal byť pekný výhľad na obľúbenú horalskú destináciu The Five Sisters.


Na miesto prichádzame pri posledných slnečných lúčoch, ktoré osvetľujú vrcholky kopcov. Kým však vybehneme z áut, krásne osvetlenie je preč. Zostáva len poriadna zima a vietor. Hladina Loch Duich-u je sčerená vzdušným živlom a pocit vlhka a blížiaceho sa dažďa sa nám vtieravo zakráda do útrob. Ešte stále to ale nevzdávame.

Obchádzame jazero, hľadáme vhodné miesto pre 5 stanov, ale všade je neuveriteľne mokro. V tom nad nami zahrmí, čas rýchlo sa vrátiť k autám. Našťastie pri prvých kvapkách zatvárame dvere zvnútra. Čo teraz? Treba nám pohľadať dáky nocľah. To sa už vonku spúšťa poriadna kuca paca. Leje ako z hasičskej striekačky, fúka ako v najstrašnejšom filme.


A tu zrazu, kde sa vzala tam sa vzala, pri ceste stojí chalúpka. Milá, pekná, útulná. A majú v nej aj voľné postieľky. Síce sa nachádzajú v obrej spoločnej spálni pre 10 žien a rovnako je to v mužskej časti, ale nič krajšie sme si v tejto kaši predstaviť naozaj nemohli.

Kým sa dohovárame na cene a rozdelení postelí, kým počúvame inštrukcie ohľadne posteľného prádla a uterákov, sledujem spoza okna ten virvar vonku. Za sklom sa to javí ako malá nepodstatná chvíľková prietrž, ale kríky hortenzií kníšuce sa v zbesilom rytme veternej muziky ma presviedčajú, že noc v stane by bolo to posledné na čo mám chuť. A ešte v našom zatekajúcom stane. Bŕŕŕŕŕŕŕŕ.

Teplá posteľ, teplá sprcha, človek si až na takýchto cestách naozaj vychutnáva vymoženosti civilizácie. A váži si čo má doma. Nevadí mi dokonca ani chrapot jednej z dvojice starých dám, uložených na posteli rovno oproti mne. Otočím sa na druhý bok a slastne odfukujem ďalej, nechávajúc chrápavé pazvuky niekde mimo mojich snov.

Ráno to vonku nevyzerá oveľa lepšie, ale zatiaľ aspoň neprší. Sem tam kvapka, ale je to stále nič v porovnaní so včerajším lejakom.


Prichádzame k highlanderovskému hradu Eilean Donan a dávame si malú pauzu na nákup suvenírov a cvaknutie pár záberov.



Chvíľku sa ešte motáme po okolí a keď sa opäť spúšťa dážď, pokračujeme v presune.

Našou ďalšou zastávkou je mestečko Fort Augustus, ktoré sa nachádza na okraji Loch Ness, avšak presne z opačnej strany, z ktorej sme našu vysočinovú púť začali. Sme zvedaví na Kaledónsky kanál, najdlhší vodný kanál v Škótsku merajúci rovných 96 kilometrov. Spája Severné more na východe a Atlantický oceán na západe a prechádza z Inverness do jazier Loch Ness, Loch Oich a Loch Lochy, kde vyúsťuje do Atlantiku. V prevádzke je od roku 1822, kedy bol dokončený Thomasom Telfordom. Výškový rozdiel - 20 metrov - je vyriešený systémom zdvíhadiel, ich celkový počet je 29. A práve vo Fort Augustus je možnosť vidieť ich v činnosti. Kto navštívil v našich končinách Baťov kanál, vie si predstaviť ako to približne funguje.

Keďže vonku leje ako z krhly, obzeranie tejto technickej vymoženosti nás baví naozaj len chvíľku. Oveľa príjemnejším miestom je miestne múzeum a prekrásne ručne robené magnetky v ňom.


Na záver prechádzky sa staviame zoči voči lochnesskej príšere a potom hurá do sucha a pohodlia áut.

Sme v centre škótskeho outdoorového diania, meste Fort William (po gaelsky An Gearasdan), tesne pod najvyšším vrchom Škótska - Ben Nevis (1.343 m n.m.). Batohy máme zložené v miestnom hosteli, bruchá sme si práve naplnili v miestnej reštaurácii a ide sa po stopách Harryho Pottera. Smerujeme na východ okolo jazera Loch Eil po ceste A830. A kam? Glenfinnan sa volá náš cieľ. Začína sa tu ďalšie jazero Loch Shiel. Vystupujeme na miestnom parkovisku a pred nami sa nachádza pamätník Povstania Jakobitov, v ktorých čele stál princ Charles Edward Stuart, prezývaný Bonnie Prince Charlie. Časovo sme sa teda ocitli v roku 1745. Lenže našim cieľom tentokrát nie je história škótskeho národa.

Stúpame na kopec nad parkoviskom, pohľad venujeme jazeru aj pamätníku a šľapeme ďalej. Presne o 15 minút bude totiž prechádzať po miestnom viadukte starý parný vlak The Jacobites, známy z filmu Harry Potter.

My s Katkou trielime vpred hľadať vhodné stanovisko, chlapci nás však čoskoro dobiehajú. Je poriadne chladno a fúka ... skoro ako keby sme boli v Škótsku.

Sedíme v tráve a počujeme dáky šum. V zákrute vidíme dym, avšak ten sa nehýbe. Celé netrpezlivé na seba pozrieme a ... trpezlivo čakáme ďalej.

A v tom ho tu máme, vlak si to trieli viaduktom ale, kde je práve ten dym? Takto vyzerá ako bežný šedý priemer, myslím vlak. Tešila som sa na kúdoľ dymu a nie pohybujúcu sa masu železa bez akejkoľvek stopy individuality.


A len čo si takto bezradne zafrflem, začne sa z komína dymiť. A to naozaj poriadne. Som spokojná a cvakám o dušu. Podľa zvuku uzávierky podo mnou, aj Katka s Andrejkou držia spúšť z celej sily.



Skúšam meniť ohniskovú vzdialenosť, nech si vlak priblížim, lenže už je koniec, rušeň sa dostáva do krovia na konci viaduktu a mne nezostáva iné, len sledovať biely kúdoľ mnou tak očakávaného dymu.

Je koniec. Ideme späť do hostela.

Zostupujeme tou istou trasou akou sme sem prišli, ibaže sa viac „rozvetrieva“ a obloha je černejšia a černejšia. Zajtra máme v pláne výstup na Ben Nevis, vcelku náročné prevýšenie, ak berieme do úvahy, že začíname takmer z nulovej výšky.

Zdalo by sa, že nás dnes už nečaká žiadne prekvapenie, ale naozaj by sa to len zdalo ... okolo 23.00 h vstupuje do našej izby dáky chlap, neviem presne povedať kto to bol, lebo som už dávno blúdila vo svete snov. A nastáva mierny huriavk. Naši chlapci si trošičku viac spríjemnili večer so škótskymi kamarátmi a značkou Glenfiddich & company a je im veselooooo... ako veselo sa dozvedáme až na druhý deň ráno, kedy sú neschopní pohybu a zostávajú v posteliach. A my baby máme voľné doobedie, ktoré využívame na pochod po obchodoch.

Je neskoré poobedie a konečne sa preberá k životu aj mužská časť posádky. Dohoda znie - ideme to omrknúť k úpätiu Ben Nevisu. Počasie je také nijaké - šedé s prehánkami. Ale nefúka a nie je zima, čo v daných podmienkach beriem ako veľké plus.



Po necelej hodinke poskakovania po kameňoch na chodníku, ktorého niektoré úseky pripomínajú našu tatranskú magistrálu v jej dolných častiach, prichádzame do údolia k rieke. Poprchá a cesta ďalej vedie zvláštnym mostíkom a´la Tarzan, na druhý breh. Netrhá ma veru po ňom prejsť. Edo sa odhodlá, ale keď ho v druhej polovici "mosta" poriadne rozhojdajú laná, opatrne sa vracia späť. A ostatní, chlapci samozrejme, sa s viditeľným hlavybôľom uškŕňajú. Je jasné, že Edo zostane jediný, kto to vyskúša. Otáčame sa teda naspäť.

Zoradení ako húsky schádzame nadol. Po okolitých kopcoch sa kde tu objavujú časti, ktoré sú presvetlené slnečným svetlom. Striehneme naň, lenže je to naozaj len prchavý okamih.


Na záver tejto „obrovskej a fyzicky namáhavej“ túry sa ešte zastavujeme pri vodopáde, a nakoľko nemám pri sebe statív, snažím sa položiť foťák bez pohybu na múrik na moste. Nie úplne sa mi darí, kompozícia nič moc, ale rozmaz vody ako tak ujde. Po pár pokusoch to vzdávam a bežím za ostatnými.



Počas celej našej výpravy neboli chlapci takí tichí a krotkí ako v dnešný večer. Zajtra nás čaká vopred plánovaná jazda vlakom, Ben Nevis teda zostáva na pozajtra. Predlžujeme si pobyt o ďalšiu noc. Záleží teda od počasia, či budeme stáť na vrchole najvyššieho bodu krajiny, alebo pôjdeme ďalej a skúsime niečo iné v údoli Glen Coe.

Ráno sa ponáhľame na stanicu. Máme rezervovanú doobednú cestu vlakom The Jacobite, ktorý sme pred dvoma dňami sledovali a fotografovali zvonku. Dnes si prezrieme jeho útroby a budeme sa snažiť zachytiť jeho atmosféru zvnútra.


Do odchodu o 10:15 h. máme ešte pár minút času a tak sa porozhliadneme po okolí. Okolo parnej lokomotívy je neustály dav ľudí, takže zachytiť ju v plnej kráse je naozajstný problém.


Obšmietam sa popri vagónoch, ktoré sú, ako píše reklamný leták, navlas rovnaké ako vagóny použité vo filme Harry Potter - Kameň mudrcov. Tam sa vlak nevolal The Jacobite ale The Hogwarts Express.


Nenápadne sa snažím nahliadnuť do "pracovne" lokomotívy. Kuriči, či ako ich mám nazvať, majú práve raňajkovú pracovnú poradu.

Zaujíma ma aj rozdiel medzi vybavením prvej triedy a tej našej, obyčajnej. A voila - pekná lampa, šálky na čaj a kávu, a ako sa neskôr ukáže, aj fľaša so šampanským - to všetko delí cestujúcich na dve kategórie - luxusnú a bežnú. No a jasné, že rozhodujúcim parametrom v tejto deľbe je cena lístka.



Je čas nastúpiť do vlaku. Sadáme si do dvoch štvoriek vedľa seba. S Edom máme dohodu, on nakameruje čo potrebuje ako prvý a potom sa vopchám do okienka ja a skúsim cvaknúť idúci vlak. Najlepšie na viadukte.


Konečne fičíme. Lenže nie je ľahké nájsť správnu zákrutu, kde by sa mi ukázala dymiaca lokomotíva, vagóny pred nami, pekné okolie a nehrozil mi tresk konárom priamo do hlavy.

Keď prichádzame k najzaujímavejšej časti jazdy – viaduktu – som sklamaná. Jediné čo z neho z našej strany vidím, je kúsok kamennej konštrukcie medzi hlavami ostatných cestujúcich. Ach jaj. Ešteže Katarínka sedí a neskôr už aj stojí v náprotivnom okne.

Zastavujeme v Glenfinnan Station - máme zhruba polhodinovú prestávku na natiahnutie si všetkých rúk a nôh, alebo môžeme navštíviť miestne múzeum v novozrekonštruovanej budove stanice s názvom The West Highland Railway Museum. Nemám chuť na múzeum, skôr sa motám popri vlaku.


Nič extra však nenachádzam a tak nastupujem späť do vagóna. Náhodne sa vykloním z okna na opačnej strane a jupíííííííííííííí, vidím celý vlak presne tak, ako som chcela. Síce nie je v pohybe, ale lokomotíva dymí, vagóny sú v peknom oblúku, no kto by pri takomto pohľade nepookrial na duši.


A keď je stanica zahalená hustým dymom, opäť sa pohýňame.


Edo je zlatý, vždy keď v kamere vidí, že by mohla nastať vcelku vhodná doba na moju fotku, dá mi včas vedieť.

Avšak kým sa dostanem do okna a nájdem si polohu, v ktorej ako tak bez trasenia držím fotoaparát, je záber v čudu. Pre Vašu predstavu - nie sú tu okná na aké sme zvyknutí vo vlakoch ŽSR, je tu také malé okienko, do ktorého sa treba vtesnať.




Sme v Mallaig – konečnej stanici. Máme zhruba hodinu a pol na nasávanie atmosféry malého rybárskeho mestečka a zároveň prístavu. Keďže mrholí, prvá voľba znie - obed. Nachádzame sympatickú reštauráciu, je ich tu mimochodom ako húb po daždi. Objednávame si fish and chips - sme už starí ostrieľaní degustátori  a vypláca sa. Je to jedna z chutnejších verzií tohto škótmi obľúbeného, priam národného jedla.

Dobre najedení sa prejdeme po prístave, skontrolujeme miestne obchody so suvenírmi a vydávame sa späť ku vlaku.


Už vopred viem, že na spiatočnej ceste musím mať svoje stanovisko vo väčšom okne. A darí sa mi ho včas nájsť. Všetkým sa nám darí. A tak stojím a čakám, kedy príde tá správna chvíľka na vykuknutie z okna, zapnutie rýchleho snímania a držania spúšte čo to dá.

Konečne je to tu. Prechádzame 21 oblúkovým viaduktom a až teraz si uvedomujem, že kým cestou tam sme boli v záverečnej časti vlaku a teda pred sebou som mala fotogenický počet vagónov, teraz sme po výmene lokomotívy hneď druhý vagón. Čiže nebudem vidieť pekne sa točiaci vlak. Nič to. Keď netečie aspoň kvapká.


Vidím pred sebou ruky našich, ale aj cudzích cestovateľov a mám taký zvláštny pocit. Ako keby som počula v diaľke svoje meno. Asi dáka fatamorgána. Cvakám ďalej, pomaly ani nedýcham.


Sme na konci viaduktu. Škoda, kľudne by som si tento úsek zopakovala hore dole ešte niekoľko krát.


A až v stanici sa dozvedám, že to "Zuzáááááááááááááááá" nebola žiadna fatamorgána. Katarínka ma zbadala a chcela ma zvečniť priamo v akcii. A tak na mňa kričala z plného hrdla takmer celý prejazd viaduktom. No som to ja ale "kachna".

Večer si navaríme niečo pod zub, zapijeme úspešný deň a dúfame, že počasie sa umúdri. Uvidíme zajtra.

Komentáre

Pridaj komentár Pridaj komentár Zobraziť posledný príspevok
LukiK
2013-08-01 12:16:09
pekne citanie, ale tych vlakovych fotiek zbytocne vela - opakuju sa a nie je na nich nic zaujimave.
Este mam vyhradu ku prisernej technickej kvalite fotiek priamo v clanku. Neda sa s tym nieco urobit? Dost to totiz znizuje uroven celkoveho impaktu.
 
polal
2013-08-01 13:19:41
Voľajaké rozmazané, toto bola asi tá whisky casť.
 
zuzuliena
2013-08-01 13:58:41
príspevok od: LukiK
pekne citanie, ale tych vlakovych fotiek zbytocne vela - opakuju sa a nie je na nich nic zaujimave.
Este mam vyhradu ku prisernej technickej kvalite fotiek priamo v clanku. Neda sa s tym nieco urobit? Dost to totiz znizuje uroven celkoveho impaktu.
original fotky boli rovnake ako v predchadzajucich castiach, neviem co sa stalo pri ich pridavani v redakcii .
 
zuzuliena
2013-08-01 13:58:53
príspevok od: polal
Voľajaké rozmazané, toto bola asi tá whisky casť.
neviem preco
 
transporti686
2013-09-05 08:20:56
pekná akcia, dostať sa vidieť, to bol určite zážiťok, ktorý sa pamäťá

niektoré fotky sú trochen celé máznuté - či moc dlhý čas alebo čo sa stalo, ale tak v hlave tie pohľady budú pretrvávať ešte určite dlho
 
Marcel Rebro
2013-09-05 08:45:02
príspevok od: zuzuliena
original fotky boli rovnake ako v predchadzajucich castiach, neviem co sa stalo pri ich pridavani v redakcii .
Neponukla si ich tou Whisky?
 
zuzuliena
2013-09-05 09:04:36
príspevok od: transporti686
pekná akcia, dostať sa vidieť, to bol určite zážiťok, ktorý sa pamäťá

niektoré fotky sú trochen celé máznuté - či moc dlhý čas alebo čo sa stalo, ale tak v hlave tie pohľady budú pretrvávať ešte určite dlho
je mi to luto, posielala som redakcii vsetky fotky este raz, clanok bol stiahnuty a nanovo opravovany a ako pozeram opat su niektore fotky zle
 
zuzuliena
2013-09-05 09:04:53
príspevok od: Marcel Rebro
Neponukla si ich tou Whisky?
vidiiiiis? Neponukla, tu je pes zakopany .-)
 
Marcel Rebro
2013-09-05 09:07:04
príspevok od: zuzuliena
vidiiiiis? Neponukla, tu je pes zakopany .-)
Este ze nie kamzik
 
transporti686
2013-09-05 09:20:43
príspevok od: zuzuliena
je mi to luto, posielala som redakcii vsetky fotky este raz, clanok bol stiahnuty a nanovo opravovany a ako pozeram opat su niektore fotky zle
tak snáď sa to spraví, inak tomuto moc ale nechápem, že keď niekto uverejní z redakcie článok aj s fotkami od nejakého autora, že si to hneď neoverí, že to je v pohode a ako má byť
 
Marcel Rebro
2013-09-05 11:03:19
príspevok od: zuzuliena
je mi to luto, posielala som redakcii vsetky fotky este raz, clanok bol stiahnuty a nanovo opravovany a ako pozeram opat su niektore fotky zle
Niektore posobia v clanku rozmazane, pretoze su nahrate v malom rozliseni (500x332px) a v clanku upsiznute. Napr. tato :

www.ephoto.sk/galeria/obrazok/17822/

Někde udělali soudruzi chybu
 
zuzuliena
2013-09-05 12:22:33
príspevok od: Marcel Rebro
Este ze nie kamzik
na kamzikov som citliva, bacha
 
Marcel Rebro
2013-09-05 12:28:18
príspevok od: zuzuliena
na kamzikov som citliva, bacha
a ja ze na kozy (terenne)
 
zuzuliena
2013-09-05 12:29:28
príspevok od: Marcel Rebro
Niektore posobia v clanku rozmazane, pretoze su nahrate v malom rozliseni (500x332px) a v clanku upsiznute. Napr. tato :

www.ephoto.sk/galeria/obrazok/17822/

Někde udělali soudruzi chybu
posielala som presne kvoli tomuto rozlisenia ako bolo treba, nic s tym teraz nenarobim .-(
 

Ďalší článok z kategórie

Inzercia

ČLÁNKY - aktuálne diskutované