V týchto dňoch, keď väčšina z nás sedí najradšej pekne niekde v teple a takmer všetky urobené fotografie sú interiérového charakteru, si v Kritickom okienku trochu pocestujeme po svete.
Ako prvú ukážku cestovateľskej fotografie som zvolila tento záber. Pracovne by som ho nazvala cestovateľský prototyp. Prečo? Úprimne, koľko podobných fotografií ste vo svojom živote už videli? Tipujem, že stovky až tisíce. Koľko krát ste nad tristo šesťdesiatym piatym podobným záberom z dovolenky vašich kamarátov prevracali oči? Asi už veľa krát. A práve preto prototyp - toto je naozaj ukážkový príklad masovej cestovateľskej fotografie vzniknutej tradičným postupom - idem - vidím - vytiahnem foťák - cvaknem. Ale to nestačí.
Kedysi som kdesi čítala skvelú radu, určenú cestovateľom a ja ju s obľubou používam nielen pre fotografiu z iných krajín, ale v modifikovanej podobe napríklad aj na koncertnú fotku. Tá rada znie - odmysli si skutočnosť, že miesto alebo situácia sú pre teba nezvyčajné. Považoval by si aj napriek tomu fotku za zaujímavú? Vo väčšine prípadov následne prichádza jednoznačná reakcia - NIE. V tomto konkrétnom prípade si predstavme, že by nešlo o mešitu s minaretmi, ale napríklad o kostol v Trnávke. Bola by fotka zaujímavá? Odpoveď si ľahko domyslíte.
Poďme si ale konkrétne povedať, prečo je táto fotka vo svojej podstate málo zaujímavá. Otázka je, čo vlastne autor chcel pri stlačení spúšte odfotiť? Odpoveď sa hľadá ťažko. Samozrejme budovu, ale to je akosi príliš všeobecné - pretože ak chcel zachytiť iba budovu, čo tam robia ľudia, autá, stromy vpravo, vlajočky či tieň druhej budovy? Toto všetko odoberá pozornosť hlavnému objektu. Vo fotke obzvlášť platí, že menej je niekedy viac - posunuté ešte ďalej - keď je na fotografii všetko, nie je na nej vlastne nič. Oko diváka sa nemá na čo sústrediť, a tak bezcieľne skáče z jedného kúta fotky na druhý a nevie, čoho by sa zachytilo. A tak radšej klikne na ďalšiu fotku. Možno je to fotka urobená s cieľom mať spomienku na to, kde všade autor bol, ale potom by ako spomienka mala ostať v súkromnom albume.
Ale aby som len nekritizovala - je niečo, čo by som na tomto zábere rada pochválila - krásne večerné svetlo, ktoré fotke doprialo zaujímavú a príjemnú atmosféru.
Úplne "iné kafe" je táto cestovateľská fotografia od užívateľa menom Waldo:
Na tejto fotke je hneď niekoľko príkladov z toho, nad čím môže srdce diváka radostne zaplesať:
- Netradičný objekt. Bežne takéto parádne chodníky po nebi človek nevidí a vďaka tomu je to ako objekt zaujímavé. Aj vy ste sa pristihli, že na fotku pozeráte z blízka a krútite hlavou nad tým, ako sa môžu tak pokojne prechádzať po mostíku bez zábradlia, a dokonca na ňom jazdiť na bicykli.
- Uhol pohľadu. Autor našiel perfektný uhol záberu, vďaka ktorému sa zdá, akoby všetci dotyční chodci boli vlastne akrobati na lane. O meter vyššie či nižšie a efekt by ani zďaleka nebol taký presvedčivý.
- Príbeh. O čom si tak asi rozprávajú tie dve tety na lavičke vpravo hore? A čo ten motorkár, prečo nekráča po lane spolu s ostanými? Alebo ten samotár v ľavom hornom rohu? Nekamarátia sa s ním ostatné decká, alebo sa on nekamoší s nimi? Príbehy sú jednoducho pre divákov zaujímavé.
- Tonalita. Veľmi vhodne zvolené čiernobiele prevedenie s vysokým kontrastom, vďaka ktorému sa zameriavame na to, čo je podstatné - tvary, siluety a línie. Farba by iba zbytočne trieštila pozornosť.
- Výtvarnosť fotky. Autor použil symetriu pri odraze vo vode, striedanie tmavých a svetlých plôch, siluety - to všetko výrazne umocňuje zaujímavosť výsledného záberu.
Úprimne, čím viac sa na túto fotku pozerám, tým viac ma baví objavovať jej malé detaily a ani sa mi nechce kliknúť na ďalšiu. A to je príklad dobrej cestovateľskej fotky :)
Ale tak teda dobre, kliknem a dostanem sa sem:
Toto je tiež tak trochu prototyp - tentokrát pouličnej fotky, ktorá je tiež vo väčšine prípadov spätá s cestovaním. Čo je teda "prototypné" na tomto zábere? Opäť, podobne ako pri fotke mešity, je na zábere zachytené všetko a nič. Ide o situáciu, pri ktorej si divák domyslí, že asi sleduje nejaké pouličné predstavenie, ale čo ďalej? Medzi dvomi hlavnými protagonistami sa niečo deje, ale kvôli uhlu pohľadu vlastne ani veľmi nevieme čo. Asi to bolo vtipné pre divákov na mieste (pani vzadu sa usmieva), ale táto skúsenosť sa už do fotky nepreniesla. Navyše mi pozornosť neustále skĺzava k nápisu Oroton v pozadí, čo je v prípade pouličnej fotky neraz problém eliminovať, ale tu sa to dalo vyriešiť jednoduchým úkrokom vľavo. Jediným, aj to nie celkom využitým potenciálom je telefonujúci pán blížiaci sa k dvojici, vďaka ktorému možno mohol vzniknúť nejaká zaujímavá interakcia s dvomi hercami a teda aj príbeh celej fotografie. Ale nevznikol. A tak sa autor pokúsil zaujímavosť dodať aspoň netradičným tonálnym stvárnením celej fotky. Či to stačí, alebo nie, už nechám na posúdenie čitateľom - a môj názor si zaiste ľahko domyslíte.
Pátrala som však v hlbinách ephota ďalej, aby som našla nejakú fotku, kde by sa mi princíp pouličnej fotky viac pozdával. Nebolo to ľahké, ale našla som tento príklad:
Tejto fotke by sa po formálnej stránke prirodzene dalo kde-čo vyčítať - poriadna podexpozícia, ťažko obhájiteľný štvorcový formát, prekrývajúce sa postavy ženy a dievčatka - áno, to všetko mohlo byť lepšie, ale napriek tomu je táto fotka zaujímavá, pretože je v nej PRÍBEH. Je to niečo, s čím sa aspoň sprostredkovane každý z nás stretol a na základe svojej vlastnej skúsenosti si vie domysieť, čo sa na tej lavičke deje a možno aj ako to dopadlo. Predpokladám, že si podobne ako ja dokážete celkom presne predstaviť tvár toho zvedavého dieťaťa (usmievate sa, však?) a aj vydesený či karhavý výraz jeho mamy - a aj to je súčasťou zaujímavosti tejto fotografie, lebo to domýšľanie si sa divákom jednoducho pozdáva.
Spomedzi cestovateľských fotiek ma zaujal ešte jeden záber, ktorý som vybrala do Kritického okienka. Fotka ma zaujala hlavne potenciálom, ktorý má, ale v podobe, v akej ju autor nechal, ostal málo využitý.
V tejto, pôvodnej podobe ide iba o fotku akejsi stanice metra vo veľkom meste - je zaujímavá tonálne aj perspektívou. Ale je to len fotka stanice metra, akých som už videla stovky. Čo ma ale zaujalo, bola osoba dievčiny na peróne vľavo - a tak som si dovolila fotku mierne orezať. Tento orez jej, podľa môjho názoru, celkom pridáva na zaujímavosti, keďže odčlenením jednej postavy od davu pridávame fotke aj možnosť širokej diváckej interpretácie. Jedna proti všetkým, individualistka a dav, čaká na... doplniť môžete podľa ľubovôle. A navyše sa takýmto zakomponovaním ešte viac podporí výtvarný rozmer fotografie, keďže línie tejto stanice pekne plynú z jednej strany fotky do druhej. Alternatívou by ešte mohla byť aj čiernobiela verzia. Každopádne, záber sa celkom vydaril.
Nuž a na záver už len jedna rada. Ak celkom presne neviete, ako na cestovateľskú fotku, môžete sa nechať inšpirovať užívateľom devotee a zaujímavý cestovateľský záber si jednoducho vytvoriť.
Autorka článku je lektorkou Akadémie Kreatívnej Fotografie.