Rozhovor KOMA

Som veľmi rád, že ocenenie redakcie tentokrát putuje do rúk môjho veľmi dobrého priateľa, ktorého pozná fotografická komunita pod prezývkou Koma. Je to človek veselej povahy, ale čoskoro zistíte, že má jednu chybu – nevie odpovedať stručne. :-D

Jeho veľmi silný vzťah k prírode sa prejavuje aj na výbere žánru fotografie, ku ktorému inklinuje. Detailné až makro zábery rôznych „hmyziakov“, ako im sám hovorí, sú komponované citlivo s častým využitím protisvetla. Pre umocnenie dojmu, usmernenie diváka mu nestačí len názov fotografie, ale často pridáva do popisu príbeh a nezriedka odkaz na hudobný klip. Vo fotografiách,  ktoré vystavuje aj po niekoľkých mesiacoch od fotenia badať skutočnú lásku k živej prírode a k fotografii samotnej. Osobne sa teším, že pozvoľne prechádza k fotografii, na ktorej figuruje človek. Verím, že jeho vnútorný zmysel pre nachádzanie krásy sa nestratí ani v tejto oblasti...

Vek, práca, bydlisko, počet detí... svojich... nemanželských... ;-)

Mám 47 rokov a už som si zvykol na oslovenia typu: ,,Prosím Vás ujo, koľko je hodín?‘‘
No na druhej strane si aj tak kúsok fandím, lebo prednedávnom sa mi na ulici prihovoril jeden veľmi mladý chalan vetou: ,,Očúvaj kámo – daj jednu cigu!’’ Krstným menom som zapísaný ako Ľuboš, no priatelia, známi, kamaráti ma od 15 rokov prezývajú Koma, takže v minulosti som na meno Ľubo už ani nepočul. Teraz som si naň znova zvykol, poniektorí tunajší užívatelia sa mi prihovárajú krstným menom. Som šťastne ženatý 22 rokov, mám 21 ročného syna. A aby som nezabudol – máme doma ešte troch psíkov skye terrierov – dôchodcov. 

Napriek tomu, že som vyštudoval VŠP v Nitre za zootechnika, väčšinu svojho profesijného života sa motám v oblasti kultúry ( zdá sa, že škola a odbor bol naozaj univerzálny ). Posledných 16 rokov pracujem nepretržite spolu s manželkou dennodenne na jednom mieste v jednej kancelárii ( manželka má asi pevné nervy...zatiaľ ). Od malička som mal vzťah k prírode, hlavne k zvieratám a zároveň som si dosť maľoval a kreslil. Ako dieťa som nespravil prijímačky na ĽŠU. Doteraz si úplne živo pamätám,  ako som na nich namaľoval bačovi čo pasie ovce ruky len po pás, a nie do polky stehien, ako ľudkovci  zvyčajne mávajú. Skúšajúci pedagóg pozrel na obrázok a zrúkol na mňa: ,,Postav sa, pokade máš ruky?!!’’  Vo veku 7 rokov mi to privodilo celoživotnú traumu :-) a tak som si kreslil doma. Neskôr na strednej škole som ilustroval školský časopis a dával som si pozor pokiaľ kreslím ruky.

Tak ruky som v tvojej galérii nepostrehol. :-D Nájdeme v nej hlavne fotografie prírody. Ako si sa k tomu dostal?

Od detstva som sa často pohyboval v zbierkach na VŠP v Nitre, otec tam pracoval vlastne celý život, odkedy bola škola postavená a ja som tam na Katedre zoológie bol doslova už ako maskot a popritom som nasával informácie, niekedy cielene, niekedy sa na mňa lepili samovoľne. Náš dvojizbový činžiakový byt bol stále obsadený nejakými živočíchmi: buď stratenými mláďatami, alebo chlapci z dvora neuvážene pobrali mláďatá domov a nevedeli sa o ne starať, alebo som nejaké privliekol aj ja. Spomínam, ako raz bolo u nás srnčiatko na chodbe, malá potápka v napustenej vani, dve páperové gule -  mladé myšiarky ušaté usadené na malom šamlíku v rohu kuchyni syčali a klepotali zobákmi, očami gúľali a nechápavo ich prevracali - keď boli väčšie, ale nevedeli ešte lietať, presunuli sa do pivnice, kde bol predtým králik, čo komplet obžral trstinový výplet staršieho 10 l demižóna, dve úplne malé divé kačičky v prepravke v obývačke, cvrčky cvrlikali v spálni spoza skrine, do toho po byte chodil otec s veľkým slepúchom okolo krku ako Tarzan a náš hrubosrstý jazvečík Džeky za ním, moje rybky v akváriu do toho hubami bublali a babôčky pávooké v počte minimálne 30ks sa práve vykuklili vo veľkom zaváraninovom pohári na kvašáky, vyleteli a zaplavili celý byt, tak boli zvedavé sa popozerať, že kde a v akom blázinci sa to vlastne ocitli. Skrátka ,,taková normální rodinka.’’

Ide čas letný IV.

Takže môj vzťah k prírode, k zvieratám, k živočíchom bol už od mala taký nejaký úzko spätý. Ako malému cca šesťročnému chlapcovi mi o 11 rokov starší brat ukázal polorozpadnutú sieťku na motýle. Vyrazili sme na prvý výlet neďaleko od domu, kde sme bývali. Doteraz si ten deň živo pamätám, ako spolu ideme, ako mi brácho ukazoval čo a ako so sieťkou robiť a už som spadol do entomológie rovnými nohami. Do puberty som sa tomu naplno venoval, robil si svoju vlastnú zbierku. Otec mal špeciálnu povolenku, platnú na celé územie vtedajšej SR, vrátane všetkých vodných tokov za účelom zberu hmyzu a iných živočíchov pre vyučovacie potreby a zbierkový fond VŠP. Pomáhal som preparovať hmyz pre potreby katedry a dokonca som si tak ako malý chalan zarobil svoje prvé peniaze, za ktoré mi naši kúpili otepľovačky a môj prvý fotoaparát Certo , dovoz z DDR...mnou prezývaný: „ser to“. Na katedre mali aj plne vybavenú tmavú komoru, kde som s otcom  trávil veľa času. Keď išiel do dôchodku a pomáhal som mu sťahovať kanceláriu, len vyvolaných filmov a kazetiek so živočíšnou tematikou bolo za plné velikánske papierové vrece -  takže je pochopiteľné, že väčšina mojich fotografií je tohto zamerania.

Zerynthia polyxena.

Pre svoje makro zábery používaš fotoaparáty Nikon D200 a kompakt Olympus C-4040. Zaujal ma hlavne ten Olympus, ktorý ma už 12 rokov a to je na poli digitálnych fotoaparátov priam historický kúsok. Je neuveriteľné, ako s ním môžeš zachytiť lietajúci hmyz. Máš na to svoj recept?

Olympus má svoju históriu, prešiel kus sveta. Bol svokrov, ktorý si ho kúpil okolo roku 2001, pár rokov ho mala švagrina -  archeologička, ktorá ho vláčila kade-tade po svete na vykopávkové výpravy, až nakoniec niekedy začiatkom roka 2007 skončil u nás doma. Zatiaľ len ako požičaný, lebo syn potreboval nafotiť fotografie do biologickej olympiády. V druhej polovičke roku 2008 sa mi dostal do rúk,  lebo som potreboval v práci niečo pofotiť a tak sme sa zoznámili. Povedal som mu: ,,Ahoj, ja som Koma, ukáž mi prosím kde máš akého čudlíka.” Vysunul objektív, zamrkal a povedal: ,, Čaves, ja som Oly, hádam si budeme rozumieť.’’ Takto som ho vlastne podedil a aj k D200 som prišiel podobne  - vzájomným posúvaním po rodine. Má už nejakých 7 rokov, polepený čiernou hokejistickou páskou, pri zvuku uzávierky sa až myknem, ale hlavná vec, že ešte fotí. Teraz je presne rok, čo môžem povedať, že je môj.

A ten recept? Mám tú výhodu, že som s „hmyziakmi“ a ich životnými prejavmi žil od mala. Z časti viem predpokladať ich správanie. Napríklad, keď priletí na kvet, ako dlho sa na ňom asi zdrží, akým spôsobom vzlieta, čo robí predtým než odletí, do akej polohy dá napríklad tykadlá tesne pred vzletom -  všetko sú to také drobné detailné reči tela, ktoré signalizujú, kedy prichádza tá správna chvíľa. Viem zhruba, kde a aký druh nájsť, kde sa rád zdržuje, ako sa správa. Je viacero druhov „motkov“, čo majú svoje obľúbené miesta. Sedí si, slní sa a keď letí okolo iný jeho druhový súkmeňovec, vzlietne a zaženie ho preč, ale čo chvíľa sa vráti takmer na to isté, ak nie presne na to isté svoje obľúbené miesto. Nuž a medzitým sa treba pripraviť, namieriť, zaostriť a nepohnuto sústredene čakať. Môžem potvrdiť, že v tejto situácii sú muchy a ovady naozaj otravným druhom:-) S jednou babôčkou zubatokrídlou som sa takto cvičil minimálne hodinu. Vždy som šťukol neskoro alebo skoro. Tak keď už bola znova usadená a slnila sa na svojom mieste, jemne som ju prstom vyrušil, aby sa necítila ohrozená a po vzlete sa mala chuť vrátiť. Až mi to po mnohých pokusoch vyšlo tak, ako som si predstavoval.

Alebo napríklad taká včela, keď končí svoj zber - hlavne na nejakom väčšom kvete, častokrát sa na mieste akoby pomrví, pošúcha zadnými paprčkami o seba, prednými si pretrie ksichtík...a šup už letí. Sú to veci, ktoré keď je človek pozorný a vnímavý, sa dajú v pohode aj odsledovať. Nemusí s tým od malička vyrastať a mať nejaké veľké znalosti. Je pravda, že hmyz je najideálnejšie fotiť ráno, keď nie je aktívny, potrebuje sa zohriať a až potom sa rozlieta. Ale netrvalo dlho, keď ma len tak sediaci „hmyziak“ prestal uspokojovať, cítil som, že to nie je ono - chcel som zachytiť nejaký moment, letovkovú akciu, či malý minipríbeh z ríše hmyzu - ukázať ostatným, že aj také malé živočíchy majú svoje zmysluplné správanie. A zároveň to bolo chcenie dokázať to aj tým kompaktom...skrátka - iný som nemal.

Predstav si.

Najskôr som si vyberal druhy, ktoré sú z môjho pohľadu relatívne ľahko fotiteľné, to znamená, že dokážu na pár sekúnd zastať vo vzduchu . Sú to rôzne druhy pestríc, z motýľov napríklad lišaj marinkový - ten rýchly kolibrík, sekundičku dve-tri postojí, keď tým dlhým cuciakom tankuje. Aj keď sa zdá,  že človek ho nestíha, ako sa rýchlo z kvetu na kvet presúva, je naozaj zábava a radosť ho fotiť. Neskôr som si začal skúšať fotiť druhy, ktoré len tak vo vzduchu nepostoja, a to v momentoch, kedy nemajú ešte nabratú svoju plnú rýchlosť – to  znamená tesne po vzlete, alebo tesne pred dosadnutím. Postupne ma chytilo a napĺňalo čoraz viac tieto rôzne letovky- momentovky lapať v protisvetlách, čoraz extrémnejších, kedy sa pod určitým uhlom zjavujú už rôzne farebné svetelné hmlisté ,,záclony a bubliny’’-  jednoducho som si začal s tým malým fotiakom akoby maľovať.

Neďaleko do jari.

Olyno má taký ,,zázračný’’ displejík o rozmeroch 3x4cm, takže poviem na rovinu, niekedy som dokopy nič nevidel a šťukol už len tak intuitívne. Ale keď chceš niečo dosiahnuť a baví ťa to, máš nejaký zámer, predstavu, cieľ, tak sa to musí raz aj prejaviť a následne to človeka povzbudí. 
Zhrnul by som ten recept: znalosti, trpezlivosť, predvídavosť, pohotovosť a naozaj v nemalej miere aj šťastie a náhoda. Jednu vec by som rád ešte spomenul - na ten kompakt nedám dopustiť, aj keď mám tú D200,  stále ho nosievam so sebou. Vďačím mu za veľa, vycepoval ma tým, že nie je až tak dokonalý ako jeho väčší zrkadlovkoví ,,bratia’’, o to viac som sa musel snažiť a doslova sa s ním zžiť. Aj teraz ho častokrát vytiahnem a fotím si ním . V čase, keď ma fotenie chytilo naplno, sa mi pokazil a kým bol v oprave, som bol zrazu ako bez duše. Jeden tunajší užívateľ mi daroval ten svoj, tak ho mám dokonca v dvojnásobnom vydaní.

Kde fotíš svoje motýle? Špeciálne alebo obľúbené miesta...?

Jozef, dávaš mi otázky na telo. Neviem či to aj prezradiť, ale priznám sa: od jari do jesene, každý boží deň od rána do večera, trávim čas na lúkach a pasienkoch...tam ti ich jéééé!!!....... A v zime sa vtrepem gazdinej do skrine, zapnem v nej malú "žárovečku" a fotím si mole šatové ( dvere mám zavreté, tak mi neuletia..:-) ).  Prepáč, neodolal som kúsok nemiestne zažartovať. V podstate som si zvykol nosiť minimálne aspoň malý foťák všade so sebou. Veľa momentov a nielen z ríše hmyzu, ktoré sa mi v živote už nezopakujú, som tak doslova prepásol. Mám dve obľúbené miesta: záhrada okolo domu a jeden týždeň v júli, kedy som na dovolenke v Peklisku pri Nálepkove + si spravím cez víkendy v lete nejaké dve- tri- štyri výpravy do najbližšieho okolia. Čo sa týka záhrady, počas rokov nám v nej vzniklo akési  mini arborétum, v ktorom stále niečo od jari do jesene kvitne, ale zároveň je tam aj stále čo robiť. Pri práci v záhrade mám fotoaparáty vždy na dosah. Jedna vec je pravda, to musím otvorene priznať - už v záhrade neurobím toľko, čo voľakedy, kým si ma fotka odchytila, bo od práce odbieham k motívom či hmyzím scénkam, ktoré sa okolo mňa dejú. Niečo zbadám, pustím motyku a šup, už sa plazím v záhone:-)

Po štarte II.

Peklisko je miesto, kde môj  kamarát zo strednej má po svojom dedkovi chalupu. Boli sme tam  na svojom prvom čundri, keď sme mali 15 rokov a mám k tomu miestu vrúcny vzťah. Roky tam spolu s kamošom a partiou radi chodíme na jeden júlový týždeň. Je to miesto mimo civilizácie, kde nie je ani poriadny signál. Je to pre mňa napriek svojmu menu...malý Raj na Zemi...Na jednom jedinom mieste je nekonečná paleta druhového zastúpenia hmyzu, vtákov, celkovo živočíchov. Scénky a motívy z ich mikroživota sa na mňa z každej strany len tak hrnú - už si ich len vystriehnuť a odchytiť. Kamarát má so mnou posledné tri roky, ako si fotím, večný problém, lebo je to dovolenka aj s určitými pracovnými povinnosťami, ako to už na chatách býva. Máme takú malú dohodu, že ráno, kým sa všetci prebudia, tak ja si fotím. Navečer tiež. Cez deň,  keď je prudké slnko a fotiť ma netrhá, čo - to okolo chaty porobíme. Ale poznáš to, aj pri práci sa ti naskytá veľa príležitostí.

Kým všetci ešte spia, ja si chodím sám po okolí v prebúdzajúcom sa novom dni. Na chatu sa vždy dostavím zarosený a mokrý až za ušami od ,,zápasu’’ s hmyzími motívmi. Všetci práve vstávajú, no kým sa definitívne po náročnej noci preberú, naraňajkujú a rozbehnú, ja už neposedne zahlásim, že si ešte na pár minút, maximálne na polhodku zbehnem dole za potok niečo zaujímavé ,,objaviť‘‘. Nuž a ako to už chodí, keď som vo svojom živle, strácam pojem o čase. Už počujem z diaľky aj kosačku či motorovú pílu vrčať,  ba aj kladivo so sekerou sa ozve. Ale môj zmysel pre povinnosť sa prebudí  až vtedy,  keď počujem po dvoch hodinách, ako sa vzduchom ku mne nesú  ľubozvučné nadávky zakončené zúfalým výkrikom: ,,..........raz mu hodím ten foťák do potoka!’’ Skrátka, ťažko sa tam od fotenia odtrhnúť.

Viem, že fotí aj tvoj syn.  „Nakazil“ si ho ty fotografiou?

Tu by som to poopravil – skôr on mňa.  Ako malý chlapec, narozdiel odo mňa, sa dostal na ZUŠ-ku na výtvarnú ( upozornil som ho na tie ruky:-) ) a zároveň bol úspešný v biologických olympiádach. Dôležitá bola tá posledná v deviatej triede, na ktorej zaujal porotu aj fotografiami živočíchov. Strednú školu si tak mohol vybrať, buď smer prírodný (živočíšny), ktorý u neho vždy prevažoval, alebo výtvarný. V poslednej chvíli sa rozhodol nastúpiť na  fotografický dizajn. Ku koncu roka 2008 mi on sám ukázal túto stránku a v rámci času som sem potom občas nakukával, komentáre si čítal, fotky obzeral – hlavne rôzne hmyzie makrozábery a wildlife. Do tej doby som bol skutočne počítačový antitalent, ktorý využíval počítač len čisto pracovne. Nechodil som na internet, nevedel dokopy čo je to ten "jútub", nemal "mejla"...nič.

Syn mi pomohol založiť mail a profil tu – chcel som skomentovať a povedať svoj názor na jednu fotografiu, vôbec som nemal v úmysle si dačo fotiť a nejakým spôsobom sa tu aktivizovať, ale už keď som tu zrazu mal nicka, tak sa to nejako samovoľne rozbehlo. Prišlo leto 2009 a začal som fotiť svoje prvé fotky motýľov, ale samozrejme v tej dobe som nevedel "ani ťuka" o kompozícii, svetle, odpichnutia od pozadia a iných dôležitých veciach. Až postupne som to, aj prostredníctvom komentárov iných autorov pod fotkami, objavoval. V tej dobe to bol aj synov hlavný žáner, ktorému sa vtedy venoval a z mojej strany, sa priznám otvorene, to bola aj taká malá súťaživosť, taký hnací motor - chcel som mu ukázať, že napriek tomu, že on má zrkadlovku a makráč, aj ja dokážem cvaknúť nejakú tú momentovku- letovku s tým Olynom. V Peklisku za celý týždeň som spravil dve foto čo si považujem. Jedna mi odpočívala v šuflíku pomaly trištvrte roka,  kým som si uvedomil,  že je na nej celkom slušné protisvetlo a aj po TK to celkom ujde. Na druhej sa mi podarilo odspodu zachytiť letiacu pestricu, taký väčší druh. Vyzerala, že letí, ale stála vo vzduchu vysoko nado mnou. Hrdý a v povznesenej nálade som prišiel na chatu a ukázal ju synovi. Sám sa zadivil a dokonca ma pochválil – koho by  nepotešila pochvala od  17-ročného syna? :-) Následne ma zoznámil so základmi ,,fotošopy’’. Dosť som sa ho s tým naotravoval. Fotky som si vtedy moc neupravoval, nepridával a tým, že som tie veci nepoužíval, prešiel týždeň-dva-tri a už som bol zas vedľa jak tá jedľa.

V začiatkoch mi naozaj dosť pomohol a ja mu za to ďakujem. Následne som si v „šope“ poobjavoval aj iné veci sám tým, že som sa doslova hral. Veľakrát mi pomohli komentáre a nasmerovania od iných skúsenejších autorov, začo patrí moja vďaka aj im.

Ide čas letný.

Poslednú dobu sa však začali na tvojich fotografiách objavovať ľudia. Čím to je?

Jozef, veľmi dobre viem, veď neraz si to prezentoval aj verejne vo svojich komentároch pod fotkami či vo fóre - takže to nemusíme tajiť - ako sa desíš jarného a letného obdobia. Vraj keď spustíš ephoto, tak z galérie na teba pozerá záplava všetkých možných kvietkov, motýlikov a iných mušiek. Najprv som si myslel, že to vyrieši Biolit, ktorým som ti radil postriekať klávesnicu a monitor, ale nakoniec si ma tým vlastne vybudil fotiť a pridávať sem aj niečo iné:-). Ako som postupne objavoval túto stránku, čoraz viac ma oslovovali fotky aj z iných žánrov. Ja som si fotil to svoje, ale napozerával a hlavne pristavoval som sa slovne pri obrázkoch všetkých možných tém, a tie s ľuďmi ma častokrát veľmi oslovovali. Hlavne tunajší autori reportáže a dokumentu ma v tomto veľmi  inšpirovali - či už momentmi zo života, kompozíciami, ako pracujú s priestorom na svojich fotkách, ako majú obraz vyskladaný.  Je to proces takého postupného dozrievania, prerodu, či ako to presne nazvať.

Postupom času cítiš, že ťa to tak už naplno neuspokojuje ako predtým a práve v tomto období tápania a narastajúceho pocitu akejsi nespokojnosti samého so sebou vo svojom obľúbenom žánri -  mi začali pri fotení hmyzu ,,liezť ľudia do záberu‘‘ :-). Ako keď som si fotil motýľa a pár metrov za ním sedel mladý párik. Aj som si tak v duchu povedal, škoda, že ich nemôžem dostať do záberu, lebo v hlave mi nabehol v mžiku jeden hudobný film, spevák a jeho výroky, krátky útržok textu jednej piesne. Už som to chcel zabaliť, keď v tom sa chalan postavil, akoby ma počul. Podobne, ako keď som si fotil na kostolíku v Dražovciach oblakové divadlo. Vieš, že to nie je ono, že by tomu obrazu náramne prospela nejaká človečina, čo by fotku doplnila, rozohrala...a v tom sa zjaví mladý párik.

Pre Jima.

No a odtade bol už len krôčik byť v tomto smere aktívnejší, ísť medzi ľudí, na rôzne podujatia či akcie. Sledujem na sebe posledný rok, že hoci aj idem so zámerom fotiť si do prírody  ,,zverinu’’, väčšinou skončím pri fotení motívov s ľuďmi. Takže už dlhšie to nie je u mňa  len o motýľoch. Dôležité v tomto smere bolo pre mňa minulé pekliskové leto. Po troch daždivých dňoch sa konečne vyčasilo a ja som celý nažhavený trielil na lúku za "hmyziakmi". Pár metrov pred chatou som zbadal kamošove decká, ako sa hrajú na zemi v takom príjemnom  rannom svetle, len sa tak po nich kĺzalo. Zastal som v letku a už som fotil chalanov pri hre. Vznikla séria o Maxovi -  minidokument ako pár dní trávil čas na chalupe. Alebo zobral som rodičov na hríby,  nech sa poprechádzajú a ja si aspoň motýľov nafotím  - namiesto toho zrazu zistím, že fotím rodičov. Tak zase vznikla séria o Jankovi a Marienke ako blúdia a nevedia sa z lesa roky- rokúce vymotať. Rodičia vôbec nevedeli, že si ich fotím a keď som im celý fotopríbeh aj s popismi ukázal, náramne sa  zabávali. Takže ten minulý rok ma naozaj utvrdil v tomto smerovaní a má to výhodu, že ľudí si môžem fotiť aj cez zimu, keď "hmyziaci" spia:-)

Rozchody.

Častokrát pripojíš k svojej fotografii odkaz na hudobný klip. Prečo? Myslíš, že len obraz nestačí na autorovu výpoveď?

Stačí, teda pri dobrej fotografii by mal stačiť, ale keď je tu taká možnosť - prečo nie. Pôvodne som sem-tam pripájal odkaz na hudobný link do svojich komentárov pod fotky iných autorov. Často,  keď si tu prezerám fotografie, spontánne vo mne vyvolajú spojitosti s určitou konkrétnou skladbou – vidím obraz, počujem slová, hudbu – ktorá evokuje ďalšie pocity a nálady. Asi mám bujnú fantáziu, akoby sa mi začal zrazu odvíjať v hlave dej, čo sa dialo, kým sa obraz zastavil...čo sa bude diať, keď sa pohne...Toto multimediálne spojenie akoby u mňa zintenzívňovalo prežívanie tej konkrétnej fotografie, doslova ma to kamsi prenesie.

Já a dým.

Na gympli som od prvej triedy ilustrovával školský časopis. Boli tam články, humorné glosy, básne – hlavne tie ma mimoriadne bavili. Boli to básne študentov, takže v tom veku väčšinou o láske a sklamaní, o bytí či nebytí, o snoch a túžbach ( priznám sa tuším aj nejaká jedna dve moje tam boli:-) ). Tam som niečo podobné robil,  len v opačnom garde: keď bolo treba myšlienku písaného vyjadriť obrazom. A možno je to tým , že pred mnohými rokmi som bol súčasťou jedného fantastického koncertu, kde spojenie hudby, textu, svetelných efektov, deja a obrazu, čo prebiehal súčasne s tým všetkým vzadu na plátne...súhra všetkých týchto podnetov, vnímaných všetkými zmyslami, na mňa takým silným spôsobom zaúčinkovala, že z neho čerpám asi doteraz.

Bacigalov vedúci.

Bývaš veľmi aktívny v komentároch. Tí, s ktorými si píšeš aj súkromné správy, vedia o tom, že ani tie správy nebývajú len o pár riadkoch, ale sú to mega diela. Ako je vôbec možné, že toľko stíhaš písať? :-D

Mám to predpísané od pani neurologičky:-) Roky mám problém s krížovou chrbticou a musím denne precvičovať s pani doktorkou  naordinované cviky. No a keďže ,,nemám čas’’,  tak sedím za počítačom na zdravotnej stoličke vlastnej výroby. Vieš, je to taká tá kancelárska na kolieskach, z ktorej mi za tie roky povypadávali všetky "šróbiky", čo držia sedanku na svojom mieste. Zostal už len jeden jediný,  aj to uvoľnený - keď si zle sadneš, šups a už aj si na zemi. Takže za pc musím sedieť pekne rovno,  nezhrbený, držať rovnováhu a napínať chrbtové svaly  – tak mi to prospieva aj zdravotne. Len to pc cvičenie nesmiem prešvihnúť, aby ma  zase nechytila chrbtica krčná.

Od jeseni do jari mám času viacej – tak tu bývam častejšie. Pred štyrmi rokmi som ťukal do klávesnice ako chorý ďateľ, čo ho bolí zobák a krk, frekvenciou jeden ťuk za päť sekúnd. Po rokoch som už  vysokorýchlostný ďateľ drvoštep, ktorý nemá problém ani keď večer pri búrke vypadne elektrika. Fotografia si ma tak odchytila, že rád sa na ňu pozerám, rád si ju ,,čítam’’, rád sa k nej vyjadrujem a na druhej strane  cítim, že v konečnom dôsledku to pomáha aj mne samému. Ale povedzme si otvorene, nemám problém sa tu zabudnúť.  Na druhej strane, keď sa tu pod fotkami cez klávesnicu vyklábosím, mám pocit, že hádam aj gazdiná je rada - aspoň doma držím potom klapačku:-)

This Heaven.

K tým mega dielam načrtnutým v tvojej otázke. Som z nepočítačovej generácie, nevidel som počítač ani na výške, jednoducho neviem používať skratkovitý pc jazyk. Okrem toho mám problém sa výstižne v skratke vyjadriť tak, aby veci boli správne pochopené a pasovali do seba, zamotávam sa, odbočujem, častokrát už ani neviem, čo som chcel povedať či napísať ( veď to už je asi zrejmé z predchádzajúcich odpovedí :-) ). V tejto súvislosti je samostatnou kapitolu u mňa rozprávanie vtipov – stačí, že zahlásim: ,,poviem vám jeden vtip...‘‘ a všetci kamoši sa už smejú. Zároveň pokladám komunikáciu cez počítač tak trochu za neosobnú, kedy na základe jedného nevhodne zvoleného slova môže prísť k nedorozumeniam – nuž tak sa radšej rozpisujem. Veď aj ty si sa nepriamo priznal, že v rámci ušetrenia času čítaš každý môj desiaty riadok. Jozef, tak ja sa ti teraz priznávam: v tomto rozhovore som každých deväť riadkov pre istotu vynechal :-)

Vodomet.

Keď sa prechádzalo na našom portáli zo starého – bodovacieho systému na systém „Páči sa“, patril si medzi zástancu starého a odporcu nového. Ako to vnímaš s odstupom času?

Som dosť konzervatívne, ale zdá sa, že aj adaptabilné plemeno. Je všeobecne známe, že bodové hodnotenie bolo naozaj nadnesené,  málokto využíval celú stupnicu 1-7.  A poviem úprimne ani ja. Pre mňa bola príliš široká, jednoducho som ju nevedel používať. Ak by bolo vtedy bodovanie zúžené na 1-5, dovolím si tvrdiť, že by som sa určite vedel skôr orientovať čo- kde- aké body prideliť. Napriek tomu, že fotky boli často nadhodnotené,  mne v tých začiatkoch pred  rokmi dosť pomohlo, ako bol systém  nastavený. Nútil ma  rozmýšľať a pozrieť sa na fotku z troch strán - tk, kompo, impakt ( samozrejme sú prípady, kedy práve ,,tk nekvalita’’ alebo popretie kompozičných pravidiel fotke dodáva patričný celkový dojem ). A ak komentujúci nemal čas, nenapísal komentár a len obodoval - mal autor fotky akú takú spätnú väzbu aspoň podľa tých bodov. Keď boli niekde znížené, tak mohol dumať prečo, alebo sa spýtal a dotyčný komentátor, ak mal chcenie, chuť a čas,  mu to objasnil. Prechod na páčitkový systém veľa vecí zjednodušil, možno až príliš.

Mám pocit, že hodnotenie fotografií a aj ich prezeranie sa stáva akoby povrchnejším. Mne sa môže páčiť aj fotka výnimočná,  ku ktorej nemám poznámky, aj fotka s drobnou výhradou. Dokonca sa mi môže páčiť a zapôsobiť na mňa aj taká, kde mám výhrady väčšie, ale stlačením páčitka ich pomyselne všetky tri hodím do jedného vreca. Takže, ak je stránka takto nastavená, že tu denne prebieha akési vyhodnotenie, možno by bola zaujímavá aj taká možnosť, že pod fotkou by som  sa mohol ,,páčitkovo“  vyjadriť osobitne k tk, kompo, impakt. Ale beriem to tak, že majitelia stránky - vnímam ich ako hostiteľov,  to tak chcú a majú so stránkou určitý zámer, cieľ, kam a ako má smerovať. Ja a iní sa síce môžeme k tomu verejne vyjadriť, aj sme k tomu myslím boli v patričnej téme vo fóre vyzvaní. Spravil som to hneď ako sa zmeny udiali, ale je na nich, čo budú pokladať za prospešné a čo z pripomienok užívateľov si zoberú. Aj čas veľa vecí ukáže. Som skrátka v pozícii návštevníka- užívateľa a odvodené slovo je ...užívať si - no tak si ten pobyt, ktorý mi je tu umožnený-  užívam. A  ako slušne vychovaná návšteva sa tu snažím aj nejaký ten darček zo seba zanechať...samozrejme v podobe komentárov, aby to nebolo zle pochopené:-) Cítim sa tu dobre a rád sem chodím napriek tomu, že si občas nesúhlasne zamúkam......

Rozhovory...o duši.

Ľuboš, čitatelia poznajú tvoj prejav pod fotografiami aj z pohľadu „kravičky“. Komentáre sú napísané z tohto uhla ako veľmi vtipné a kreatívne. Kedy a ako sa narodilo toto zvieratko? :-D

Nezabudni, čo som vyštudoval. Ak som to chcel robiť, musel som sa so zvieratkami hospodárskymi vedieť rozprávať a hlavne vedieť im načúvať. Už vtedy nejaké zviera muselo vo mne driemať...nuž tak som sa nakoniec otelilo:-) Samotný prvopočiatok bol naozaj nechcený. Keď som si vyberal profilový obrázok, chcel som nejaký čo by ma ako-tak vystihoval a zároveň ho mal rád. Hneď ma napadol obal svojej obľúbenej kapely. Prešiel asi polrok, čo som tu mal nicka a prišla mi krátka jednovetná súkromná správa, kde v predmete stálo: "Krowka" . Som stále pátral, ako ten dotyčný človek vie, že okrem motýľov sa zaujímam aj o chrobákov, veď v galérii som mal vtedy pridaného len jedného. Vieš, ja som bol v tom, že tá krowka je akože chrobákova krídlová krovka. Až neskôr vyplynulo, že Krowka...ako Kravka...tie poľské cukríky.

Prešlo ďalších pár mesiacov a na môj komentár pod akousi fotkou mi jeden autor odpovedal slovami, akoby sa  ku kravke, ku zvieraťu naozaj prihováral. A až vtedy mi zaplo, že by som to mohol takto  ,,zneužiť’’ a občas aj ako zviera niečo skomentovať. Hlavne z dôvodu, že som si nebol sám sebou istý, či netrepem v komentoch  nejaké doslova kraviny...a  vtedy mi napadlo, že však môžem - keď to napíšem ako krava, tak kraviny môžem...a ak sa to niekomu nebude páčiť...tak fajn, nič sa nedeje  - veď to predsa nie jááááá...to tá krava napísala:-) Je to asi naozaj nejako vo mne a nemusím sa k tomu siliť, ide to von tak prirodzene samovoľne, samozrejme niekedy záleží aj od mojej momentálnej nálady.

Veľakrát sa mi stalo, že začnem komentovať fotku úplne normálne, vážne a zrazu v strede komentu ma niečo napadne, spravím odmlku a začnem ,,trpieť‘‘ kravomluvou (ako sa pán šéfredaktor onehdá trefne vyjadril ). Ale naozaj je to náročné, keď ma chytá ,,kravská slina‘‘ zrovna pri platení pokuty a príslušník sa ma niečo pýta :-) Rozmýšľam...ten ženský rod...na ten si neustále musím dávať pozor, neviem či by nebolo vhodnejšie a jednoduchšie,  aby som si profilovečku radšej zmenil na nejakého vola:-) Apropóóó, asi by bolo vhodné pri tejto príležitosti a na tomto mieste spomenúť nášho psíka Čika.

Pred určitou dobou prišiel za mnou s prosbou, že kým sme v práci, doma sa veľmi nudí...či by som mu tu nezaložil nicka, aby si mohol obrázky prezerať. Tak tu má nick: Chico. Sem tam nejaké psíkovské fotky skomentuje, ale nelajkuje...povedal som mu otvorene - nebuď blbý, si skajterier nie lajka...ale dlhšie tu už nebol, nedajú sa mu momentálne písať komentáre, uťukal si predné paprčky, jeho dvaja domáci kamaráti po záhrade krčice a cicúchov naháňajú a on ich spoza okna povzbudzuje – kto chytí, má lajka......

Po štarte IV.

Záver

Fotografia si ma jednoducho chytila, je to pre mňa čarovné vyjadrovacie médium. Človek sa dokáže pozrieť na svet a momenty v ňom inými cudzími očami, rozširuje si vnímanie. Zrazu vidím veci, momenty, vnímam dianie okolo seba inak ako predtým. Mám silný pocit, že ma to vnútorne obohacuje. Myslím, že keď to niekoho raz ,,chytí’’, tak je to záľuba a láska na celý život. Som rád a ďakujem ľuďom, čo si sem fotky pridávajú za túto možnosť a poznanie.

Ďakujem pekne aj redakcii...a aj za to, že našla v sebe tú odvahu, po prvýkrát v histórii tejto stránky osloviť s ponukou na  rozhovor ,,zvera’’. Myslím, že páni redaktori niekde museli....urobiť chybu....hop počkať, počkať...to je vlastne  z iného filmu.........museli niekde vyštráchať môj zatiaľ najväčší životný fotoúspech na medzinárodnom poli...