Je tiež spoluzakladateľom a šéfredaktorom online portálu MONO.sk, ktoré sa venuje inovatívnej žurnalistike na Slovensku. A ako ambasádor značky Nikon odovzdáva svoje skúsenosti ďalej. Aj o tom, čo radí začínajúcim fotografom, no tiež o fototechnike, o najcennejšej fotografii a ďalších veciach sme sa pobavili v tomto rozhovore.
Foto: Dorota Holubová
Ako sa ti teraz darí? Na čom práve pracuješ?
Vždy sa mi môže dariť lepšie, ale celkovo mám postupne pocit, že idem správnym smerom. Napríklad minulý rok sa mi splnila túžba mať ateliér - v októbri sme spolu s talentovanou fotografkou Dorotou Holubovou otvorili ateliér Holubník. Aj keď mám väčšinu fotení v “teréne”, po rokoch som už chcel prestať pracovať z domu a zároveň mať priestor, kde môžem fotiť svoje portrétne projekty, či sa stretávať s ďalšími kreatívnymi ľuďmi. Tiež som minulý rok pri príležitosti výročia havárie v Černobyle fotil na Ukrajine reportáž zo “zakázanej zóny”, ale aj o súčasnej najväčšej európskej atómovej elektrárni, ktorá sa nachádza na východe Ukrajiny. Černobyl bol od mala môj sen, tak som rád, že sa aj tento splnil. No a tento rok plánujem pokračovať vo svojich rozbehnutých portrétnych aj reportážnych projektoch. Zo skúsenosti viem, že je lepšie o nich nehovoriť dopredu :) Zároveň budeme v MONO.sk aj naďalej dávať priestor kvalitnej fotožurnalistike z domova aj zo sveta. Takže je toho skutočne dosť.
Ako Nikon ambasádor sa zúčastňuješ mnohých diskusií a prednášok. O čom sú?
Každú prezentáciu sa snažím prispôsobiť publiku. Širokej verejnosti zväčša prezentujem moju tvorbu a životný príbeh. Nesústreďujem sa vyslovene na fototechniku, ale cez príbehy ukazujem, čo mi môj Nikon pomohol zachytiť. Nemám rád prezentácie, kde si človek len robí reklamu, takže nevynechávam ani neúspechy. Hlavne keď sa prihováram mladým začínajúcim autorom, tak im spomínam aj chyby čo som spravil a ako sa z nich možno poučiť. Najbližší mesiac budem prezentovať zahraničným študentom na Bratislavskej škole liberálnych štúdií a účastníkom projektu Mladý reportéri pre životné prostredie, či mladým novinárom na Katedre žurnalistiky. Dúfam, že ich inšpirujem a aj namotivujem, aby sa nenechali odradiť prekážkami
Ako reaguje publikum, o čo sa najviac zaujíma?
Ten moment, keď príde posledný slide a publikum sa má začať pýtať je vždy najťažší :) Našťastie, bolo zatiaľ vždy dosť otázok a často diskusia pokračovala aj po oficiálnom ukončení. Najviac ľudí, samozrejme, zaujíma pán prezident, ale aj ako si vyberám témy, či čo presne nosím v brašni.
A čo teda presne nosíš v brašni?
Univerzálny set tvorí Nikon D810, tri zoomy NIKKOR 16-35/4 VR, 24-70/2,8, 70-200/2,8 VR II spolu s bleskom a s jedným či dvoma pevnými sklami. K tomu mám záložné telo D700. Ale prispôsobujem to, samozrejme, podľa fotenia. Pri portrétoch fotím skoro len na pevnú 85tku. Na dovolenku zase väčšinou beriem len staršie, ale stále šikovné pevné sklá NIKKOR 24/2,8, 35/2,0, 50/1,8 a 85/1,8.
Najviac ťa zviditeľnila tvoja fotoesej prezidenta Kisku Cesta do Paláca. Vnímaš, že ti to otvorilo dvere do „veľkého sveta fotky“ na Slovensku, alebo aj niektoré zavrela?
Priznám sa, že keď som sériu odpublikoval, nečakal som taký úspech. Tľapkania po chrbte pre mňa však neboli na prvom mieste, skôr som sa sústredil, ako sa posunúť ďalej. Neskôr, keď som vyhral niekoľko ocenení a aj čítanosť bola vysoko nadpriemerná, som dúfal, že to inšpiruje veľké redakcie, aby vytvorili priestor a podmienky na dlhodobú fotografickú tvorbu. Hovoril som si, že ak viem ja investovať čas a prostriedky popri neistom živobytí fotografa na voľnej nohe, tak sa to určite dá aj pri fotoreportéroch na plný úväzok. Bohužiaľ, až na malé výnimky, som v tomto nezaznamenal zmenu. Celkovo som však pozitívne vnímal, že som sa stretol len s ojedinelými prejavmi neprajníctva a aj klienti oceňovali, že nefotím len komerčnú tvorbu.
Sú podľa teba rôzne fotosúťaže dobré?
Myslím, že je dobré každoročným prihlasovaním do súťaži reflektovať svoju tvorbu a inšpirovať sa výsledkami druhých. Výhra v súťaži však zároveň nemá byť motiváciou, pre ktorú fotíme. A ani prípadným neúspechom sa netreba nechať odradiť.
Ako by si charakterizoval svoju tvorbu?
Ťažko :). Niekedy som fotil čisto reportáž, ale časom som zistil, že je dobré mať niekoľko oblastí, ktoré ma spoločne inšpirujú. Pri foteniach pre firmy spoznávam zaujímavých ľudí, pri reportáži zachytávam témy, ktoré ma zaujímajú, mimovládkam pomáham odkomunikovať ich myšlienku a pri portrétoch sa sústreďujem čisto na vizuál. Zároveň však viem, aké fotenia ma nebavia a vtedy radšej klientov odkážem na iných fotografov alebo fotografky, ktorí sú v tom lepší.
Ak by ľudia chceli urobiť dobrú portrétnu fotku, na čo sa majú zamerať?
Základ je začať vnímať tvár len v dvoch dimenziách. To, ako vnímame človeka pri fotení, a čo naozaj zachytíme, sa môže veľmi odlišovať. Potom je dôležité sa sústrediť na svetlo a atmosféru pri fotení.
Akú techniku si majú podľa teba vyberať amatéri, ktorí sa chcú posunúť vo fotení vyššie?
Ak to zovšeobecním, tak by sa mali zamerať na objektívy. Dobrý objektív je investícia na celé roky, a preto sa netreba báť priplatiť. Ja niektoré používam profesionálne už 6 rokov. Zároveň však nezabúdať investovať aj do vzdelania. Navštevovať výstavy, kupovať knihy veľkých majstrov, či si spraviť fotografický kurz v Nikon škole pomôže, aby bola tá technika aj dobre zužitkovaná.
Ktorú svoju fotku si najviac ceníš a prečo?
Nemám jednu, ktorú považujem za top, ale veľmi rád sa vraciam k tejto fotografii z projektu House of Family. Fotiť v sirotinci pre deti s HIV v Kambodži bol pre mňa silný zážitok a najviac si pamätám túto malú Keo. Patrí medzi najväčších bojovníkov spomedzi detí. Skoro zomrela. Na slovo počúvala inštrukcie lekárov a podarilo sa ju zachrániť. Keď som ju ja spoznal, už behala plná pozitívnej energie a to je to, čo mi táto fotografia pripomína.
Čo je pre teba nedostižný sen, ktorý by si si chcel splniť?
Mať roky len na jednu globálnu tému a nemusieť sa starať o peniaze :).
BIO
Tomáš Halász (*1984) je profesionálny fotograf špecializujúci sa na reportážnu fotografiu a projekty pre mimovládne organizácie. Fotografovať začal ako 13-ročný a už počas štúdia fotografie na strednej škole sa zameral na fotožurnalistiku. Pracoval v tlačových agentúrach ČTK, TASR a v denníku Pravda. Od roku 2010 pracuje ako nezávislý fotograf. Jeho fotografie boli publikované v hlavných slovenských médiách.
Dlhodobo spolupracuje s radom mimovládnych organizácií, ako Nadácia Orange, Nadácia otvorenej spoločnosti, Dakujeme.sk, Greenpeace a iné. Bol niekoľkokrát ocenený v medzinárodných súťažiach novinárskej fotografie Czech press photo a Slovak Press Photo. Jeho fotoesej “Cesta do Paláca” zachytávajúca prezidentskú kampaň Andreja Kisku získala prestížne ocenenia Foto roka 2014, Novinárska cena 2014, Czech Press photo 2014.
V roku 2014 sa v Miláne zúčastnil výberového mentoringového vzdelávacieho projektu fotoreportážnej agentury VII. Je spoluzakladateľom a šéfredaktorom online projektu MONO.sk a ambasádorom značky Nikon.
FOTO Tomáša: ®Dorota Holubová
Pridaj komentár
.
