Kompozícia (rámovanie) a pohyb kamery je významným výrazovým prostriedkom kameramana. Kompozícia (obrazová skladba) je vedomé usporiadanie postáv, rekvizít a línií v ráme obrazu. Kompozícia môže výrazne ovplyvniť obraz prostredníctvom veľkosti rámu. V statickej fotografii sú rôzne veľkosti a tvary rámu, portrét väčšinou komponujeme na výšku, krajinu na šírku. V kinematografii máme len jedinú možnosť kompozície, na šírku.
kompozícia na šírku
kompozícia na výšku
Na obdĺžnikový tvar rámu sme si už natoľko zvykli, že ho považujeme za samozrejmý. Pomer výšky a šírky rámu sa nazýva formát. Už v počiatkoch kinematografie sa ustálil formát 3:4 – 1:1,33, ktorý sa nazýva aj klasický formát. Aj keď bol najpoužívanejším formátom, neskôr sa nakrúcalo napr. aj na formáty 1:1,85 a 1:2,35.
Televízia dlho používala formát 3:4, ktorý sa s nástupom HDTV zmenil na formát 16:9 – 1:1,77.
Záber je komponovaný v klasickom formáte 3:4.
Jednotlivé formáty od najširšieho po najužší: 1:1,66 / 1:1,77 – 16:9 HDTV / 1:1,85 a 1:2,35.
Pravidlo zlatého rezu
Základné kompozičné pravidlá prevzali kameramani od maliarov a fotografov. Pravidlo zlatého rezu, alebo aj pravidlo tretín je najdôležitejšie pri komponovaní filmového obrazu. V podstate ide o to, rozdeliť obraz pomocou dvoch zvislých a dvoch vodorovných rovnako vzdialených čiar na deväť častí. Priesečníky týchto čiar slúžia ako návod, ktorý by sme mali využiť pri komponovaní záberu (v poslednej dobe výrobcovia fotoaparátov a kamier inštalujú túto mriežku štandardne do svojich výrobkov). Toto pravidlo nám určuje, kde máme umiestniť hlavný motív – ten sa podľa tohto princípu komponuje asymetricky asi do jednej tretiny obrazu. Vyhýbajte sa centrálnym kompozíciám – neumiestňujte hlavný motív do stredu obrazu ! Pri snímaní detailu hlavy umiestnite oči do hornej tretiny obrazu zhruba v miestach, kde sa pretínajú jednotlivé priesečníky pomocnej mriežky.
Pri nakrúcaní krajiny je dobré umiestniť horizont tak, aby prevládala buď krajina, alebo obloha. Za nevhodné sa považuje umiestniť horizont do stredu obrazu, aj keď musím poznamenať, že v umení žiadne pravidlá nie sú záväzné a často sa vedome porušujú. Všetko záleží na nás, ako sa vieme pozerať na svet okolo seba. Priložiť kameru k oku a stlačiť spúšť, to vie každý. Odporúčam, aby ste sa napr. na dovolenke trošku porozhliadli, podišli pár krokov, možno si kľakli a cez rybársku sieť v popredí natočili obľúbený motív západu slnka... Je to trošku náročnejšie, ale záber bude vynikajúci.
Pohyb kamery delíme na vecne nutný a emotívne pôsobivý. V prvom prípade sledujeme hercov v pohybe, divák si tento pohyb – „švenk“ často ani neuvedomuje. Panoráma je pohyb kamery, ktorý má diváka zoznámiť s istým motívom. Kameraman môže napr. panorámovaním po vrcholkoch hôr vyvolať v divákovi požadovanú emóciu.
Dôležitým pravidlom je, že panoráma by mala vychádzať zo statického záberu. Podobne aj koniec panorámy by sa mal ukončiť statickým záberom. Je nutné, aby sme si panorámu najskôr naskúšali, lebo nie je profesionálne, ak na konci panorámy „dorovnávame“ kompozíciu. Ak je to možné, natáčajte panorámu zo statívu. Je dôležité vedieť, že na panorámu používame radšej objektívy so širšou ohniskovou vzdialenosťou. Pri použití objektívov s dlhšou ohniskovou vzdialenosťou často vzniká nepríjemný „strobo efekt“. Ak predsa len použijete objektív s takouto ohniskovou vzdialenosťou, mali by ste švenkovať podstatne pomalšie. Dovolenkári často natáčajú z lode panorámy vzdialeného pobrežia „najazdeným“ transfokátorom. Takéto zábery sú prakticky nepoužiteľné, lebo ani skúsený kameraman nemôže takýmto spôsobom natočiť dobrý záber. Naopak, veľmi dobre pôsobia zábery natočené širokouhlým objektívom počas plavby pozdĺž pobrežia. Nezabudnite natočiť statické zábery svojich blízkych, aby ste mali čím prestrihávať ...
V umení žiadne pravidlá nie sú záväzné a často sa vedome porušujú. Všetko záleží na nás, ako sa vieme pozerať na svet okolo seba.
Vo väčšine záberov sú postavy v pohybe, preto je potrebné dorovnávanie kompozície a dodržanie jednoty obrazového štýlu. Snažte sa, aby postava nenarážala nosom do „kantne“ (okraj rámu) ! Dobré je, ak je postava umiestnená zhruba v 1/3 obrazu a v smere pohybu sú voľné 2/3. Naša videoukážka zobrazuje nesprávne a správne vedenie kamery pri pohybe herca.
Skúsenejší kameramani vedia, že je podstatný rozdiel medzi kompozíciou v statickej fotografii a videofilme. Kameraman musí neustále upravovať (dorovnávať) kompozíciu, sledovať okraje obrazu, aby mal stále vyváženú kompozíciu. V bežnom živote sa náš pohľad sústredí na určitú vec, ostatné predmety viac–menej nevnímame. Vo fotografii je zaznamenané všetko čo je vymedzené rámom: sú tam veci, ktoré sme chceli zaznamenať, ale aj veci, ktoré sme si pri nakrúcaní ani nevšimli - sú tam bez nášho vedomia! Veľmi rušivé sú predmety, ktoré akoby vyrastali postave z hlavy. Niekedy stačí posunúť kameru o niekoľko cm a záber je zachránený. Pri nakrúcaní reportáži je situácia zložitejšia, nie vždy sa nám podarí nakrútiť perfektne zakomponované zábery.Pri tomto žánri je však divák k týmto prehreškom milosrdný, skôr sa zaujíma o príbeh. Napr. pri natáčaní svadby je dôležitejšie, aby ste zaznamenali všetky etapy obradu a nezabudli natočiť všetkých členov novej rodiny, ako mať perfektné kompozície.
Rakurz ( naklonenie kamery voči horizontálnej línii).
V bežnej praxi je rovina rovnobežná s horizontom, to je najčastejší spôsob práce kameramana. V dramatických situáciách môžeme rakurz tvorivo využiť na podporenie príbehu. V amatérskej praxi je veľmi časté naklonenie roviny spôsobené zlým držaním kamery a u väčších kamier zlým uložením na ramene. Aby sme sa vyvarovali neprirodzenému nakloneniu vertikálnych a horizontálnych línií, snažme sa držať kameru rovno a ak máme možnosť kontroly horizontu, riaďme sa touto pomôckou. Obecne platí, že vertikálne línie môžu vyvolať dojem istej stability (pevnosti) a horizontálne línie pridávajú do obrazu pocit vyrovnanosti a upokojenia.
Panorámovanie z ruky používame vtedy, ak nemáme k dispozícii statív. Panoráma je vlastne „otáčanie hlavou“ – horizontálne preskúmavame priestor doprava, alebo doľava. Zásadne používame objektívy s kratšou ohniskovou vzdialenosťou. Určíme si začiatočný a koncový bod záberu, postavíme sa tak, aby sme stáli približne v strede týchto dvoch bodov. Nohy máme pevne rozkročené, upokojíme sa , kameru otočíme na začiatok záberu, stlačíme spúšť a po cca dvoch - troch sekundách začneme pomaly panorámovať. Ak sa nám v kantni začne objavovať koncová kompozícia, pomaly ukončíme panorámovanie. Počkáme opäť dve - tri sekundy a kameru zastavíme. Dĺžku začiatku a konca panorámy si upravíme pri strihu ! Pri panoráme platí, že švenk musí byť pomalý (čím je ohnisková vzdialenosť objektívu väčšia, tým je pohyb pomalší) a plynulý, ale nie veľmi dlhý, lebo potom začne byť nudný!
Držanie kamery pri chôdzi
V profesionálnej praxi sú veľmi časté jazdy kamery z vozíka, umiestneného na koľajniciach. V amatérskej praxi často nahrádzame profesionálne jazdy z vozíkov natáčaní „jazdy z ruky“. Hlavne v reportáži (obľúbená svadba) je to jediná možnosť, ako sprostredkovať informácie o snímanom priestore. Jazda odkrýva nové objekty, alebo figúry, mení sa perspektíva – pohyb kamery je náhrada nášho vlastného pohybu, upútava a vťahuje nás do nakrúcanej scény. Technicky je veľmi zložité nakrútiť stabilný ručný záber, aj skúsený profesionáli používajú drahé technické pomôcky (Steadicam), ktoré umožňujú realizovať tento druh pohybu kamery. Ak máte v kamere nainštalovaný stabilizátor obrazu, rozhodne ho musíte využiť. Musíte si však uvedomiť, že stabilizátor odstráni len jemné otrasy! Preto je dobré, ak pri natáčaní z ruky sledujeme obraz na displeji a kolísavú chôdzu eliminujeme miernym pokrčením kolien. Aj keď pohľad na takto pracujúceho kameramana môže vyvolať jemný úsmev, výsledkom je pomerne stabilná jazda.
Pridaj komentár
